Dramione

Kapitola tretia - Plán

Draco

Sedel som vo svojej izbe a hľadel do zeme. Vstal som zo stoličky a smeroval k oknu. Pozeral som sa na krajinu a zrak mi padol na Grangerovú, ktorá sa tiež dívala von oknom. Keď som sa na ňu pozrel, uvedomil som si, že nevyzerá tak, ako som si ju po celý ten čas predstavoval. 
Po chvíli pozerania sa z okna ma vyrušil otec.
,,Draco. Temný pán ťa očakáva v jeho pracovni." oznámil. Prečo by práve mňa očakával temný pán? Odkráčal som teda a išiel do pracovne temného pána. Obával som sa stlačiť kľúčku, no nakoniec som sa odhodlal a spravil som to. 
,,Á Draco... Konečne si prišiel." pokračoval, ,,Chcel by som sa s tebou podeliť o plán, ako dostaneme Grangerovú na temnú stranu." odmlčal sa, no pokračoval, ,,Zvedieš ju." vyhlásil napokon a ja som sa zhrozil, ,,Musíš jej dať najavo, že ju miluješ a ona musí tie isté city opätovať. Len vtedy bude dosť oslabená a ja môžem spraviť to, čo chcem. Neboj Draco. Nebude to také ťažké, ja viem, že k tebe už niečo cíti."
Zhrozil som sa z tejto správy. Nevedel som, čo mám povedať, no nechcel som odporovať temnému pánovi. 
,,Ale... ale ako to mám urobiť?" spýtal som sa neisto. 
,,To už nechám na tebe, Draco." 
Vôbec som nevedel, ako to mám spraviť. Ešte k tomu, nechcem to robiť.Čo ak to nezvládnem. Čo mi potom urobí?
,,Tak... teraz, keď už vieš, aký je môj plán môžeš zmiznúť." zvolal nahlas Voldemort. 
Otočil som sa a smeroval k dverám. Skôr, ako som stihol potiahnúť kľúčku, temný pán ma ešte na niečo upozornil:
,,A Draco. Nikto sa o tomto pláne nesmie dozvedieť!"
Vyšiel som z miestnosti a pokračoval som až do mojej izby. 

Hermiona 

Celé dni som sa v tejto izbe nudila. Nevedela som, čo mám robiť. Dokonca sa nemám ani s kým rozprávať. O chvíľu začnem trpieť samomluvou. Počula som o zaklínadle, pomocou ktorého by som si mohla vytvoriť vlastného imaginárneho kamaráta. Chvíľu som rozmýšľala, že to skúsim, no radšej som to nechala tak. Už tu nemôžem vydržať ani minútu. Rozbehla som sa k dverám a začala ne ne trieskať a vykrikovať:
,,Pustite ma odtiaľto! Ihneď!"
Veľakrát som to opakovala. Nakoniec otvoril nejaký muž. Pravdepodobne to bol smrťožrút. Chytil ma za tričko a hodil ma o stenu na chodbe. 
,,Takže ty by si chcela ísť preč?!" pokračoval, ,,Ty hnusná humusáčka. Nechápem, k čomu ťa temný pán potrebuje. Si len upišťané malé decko." 
Ležala som na zemi a rozplakala sa. Veľmi ma rozbolela hlava. Počas nárazu do steny som si silno narazila hlavu. 
Smrťožrút vytiahol prútik a nahlas zvolal:
,,Krucio!" 
Zvíjala som sa od bolesti na zemi.
,,Nie! Prestaň!" kričala som a naďalej som sa zvíjala od bolesti. 
Zrazu vyskočil spoza rohu Draco, namieril prútik na smrťožrúta a zvolal:
,,Expeliarmus!" napokon smrťožrútovi vyletel prútik z ruky. 
Videla som už len, ako sa Draco ku mne blíži a berie ma na ruky. Moje viečka sa zavreli. 

* * * * * * 

Zobudila som sa s bolesťou hlavy v nejakej neznámej izbe. Ležala som na posteli. Moje viečka sa pomaly otvárali a hneď vedľa seba som videla Draca, ktorý sedel na stoličke. Otočil hlavu na mňa a súcitne sa ma spýtal:
,,Si v poriadku?"
,,Hmmm... až na to, že ma bolí hlava, celkom áno."
,,Smrťožrút, ktorý ti to spravil už nie je medzi nami." oznámil Draco. 
Oni ho zabili? Ale prečo?
,,Teraz si oddýchni." povedal Draco. 

Po pár hodínách už moja bolesť hlavy ustupovala. Vstala som z postele a vo dverách sa zjavil Draco. 
,,Tak už ti je lepšie?" spýtal sa Draco trochu sarkasticky. 
,,Už áno." jemne som odfrkla, no v mysli mi prebiahlo to, keby ma Draco nezachránil, asi by som sa s ním teraz nerozprávala. 

Draco

Stála tam predo mnou a ja som si spomenul na to, čo mi povedal temný pán. Nechcel som ho sklamať. 
,,Poď za mnou." povedal som jej. Otočil som sa a ona ma nasledovala. Kráčali sme chodbami až na dolné poschodie, kde vedú dvere von. Vonku bola veľká pekná záhrada. Zastali sme pri fontáne. Chvíľu sme sa na ňu pozerali, dokým sa Hermiona ku mne neotočila a neprehovorila:
,,Ehm... Draco, ďakujem ti, že si ma zachránil. Keby si toho smrťožrúta nezneškodnil, už by bolo po mne. Ďakujem." pozrel som sa do jej úprimných očí. Nikdy by ma nenapadlo, že práve ona mi bude za niečo vďačná. V ten moment som nevedel, čo mám robiť, no napokon som sa spamätal a prehovoril:
,,Ale to nič nebolo. Jedno zaklínadlo ma hádam nezabije." snažil som sa byť k nej milý. 
Nečakane sa na mňa vrhla a obíjmula. Mám pocit, že plán temného pána pokračuje dobre. Aby naďalej pokračoval dobre, obíjmul som ju tiež. Cítil som teplo jej tela, zatiaľ čo ma obíjmala. Napokon ma pustila, usmiala sa a znova sme sa zapozerali do fontány.
Po chvíli pozerania sa do fontány som započul Hermionine vzlikanie. Otočil som hlavu a pozrel sa na ňu. Plakala.
,,Čo sa deje?" spýtal som sa.
,,Ale nič... Nechcem ťa zaťažovať svojimi problémami." plakala ďalej.
V tom momente som chcel povedať: ,,Tak dobre." ale nepovedal som to. Namiesto toho som povedal:
,,Ale no tak... Čo ti je?"
,,Myslím, že ti to nemusím stále opakovať. Chýbajú mi moji priatelia. Ani si nevieš predstaviť ako." pokračovala, ,,No nechýbajú mi len priatelia, ale aj rodina. Musela som ich náhle opustiť. Bez rozlúčenia. Nemala som čas povedať im, že musím odísť a ako ich mám veľmi rada."  
,,To je mi naozaj ľúto." povedal som úprimne a ona ma znova nečakane obíjmula. Bolo mi jej ľúto. Mala smutnú a uplakanú tvár. Pustila ma z objatia a utrela si slzy na tvári. Vrátili sme sa do zámku, každí do svojej izby. Myslím, že plán temného pána zatiaľ vychádza. 

Ahojte... :) čo hovoríte na túto časť? Viem, že to píšem až teraz, ale veľmi sa ospravedlňujem za chyby, ak ich tu je veľa... Bola by som rada ak by ste napísali názor na môj príbeh. :) určite bude aj napínavejší, ako do teraz.... :)