Dramione

Kapitola 11. - Láska je tá najsilnejšia

Draco

Vyšiel som z Hermioninej izby a snažil sa nájsť cestu, ktorou išla matka. Prechádzal som chodbami a zrazu ma napadlo, že matka je asi v jej izbe. Vybral som sa teda rýchlim krokom do jej izby, aby som ju stihol, kým nespraví niečo zlé. 
Už som bol pri dverách, tak som neváhal a rýchlo stlačil kľúčku na dverách. Matka sedela na jej posteli a počul som ako vzliká. Otočila sa na mňa a mala uplakanú tvár od sĺz.

,,Draco, ako si nám to mohol urobiť?" utierala si slzy a pokračovala, ,,Ako si si mohol začať..." odmlčala, no nakoniec dokončila vetu, ,,S ňou!"

Pomaly som sa k nej približoval a napokon som si sadol vedľa nej na postel. 

,,Áno matka, máš pravdu, začal som si práve s ňou." pozrela sa do mojich očí a čakala, čo ešte poviem, ,,Pretože ju milujem a ty s tým nemôžeš nič urobiť."

Rozplakala sa ešte väčšmi ako pred tým. 

,,Ale ona ťa možno zničí. A nie len teba, ale aj nás."

Naklonil som sa k nej a objal som ju. Napokon som jej zašepkal do ucha:

,,Obávam sa toho tak isto ako ty, no ja tomu zabránim. Či už je to pravda alebo nie, nikto sa s nami nebude zahrávať, dokonca ani samotný temný pán."

Ak proroctvo hovorilo pravdu, ak sa naozaj nemýlilo, tak to je naozaj zlé znamenie, no nedovolím, aby nám niekto ublížil. Preto musím urobiť jednu závažnú vec.

,,Och, Draco." rozplakala sa na mojom pleci. 

Rozhodol som sa teda, že pôjdem za Hermionou. Vstal som z postele a smeroval znova do jej izby. 

Hermiona

,,Vidím, že sa ti to nakoniec zapáčilo." poznamenal Voldemort chladno. 

Radšej som mlačala, aj keď to nebol zlý pocit. Vlastne vôbec to nebol zlý pocit. Musím sa priznať, že teraz sa cítim naozaj uvoľnená. Ako keby som konečne našla seba. Ako keby som našla moje pravé ja. 
Mala som pocit, akoby mi Voldemort čítal myšlienky, lebo jeho chladný úsmev zaplavil celú miestnosť. Zrazu mi zašepkal nejaký hlas v hlave. Ten hlas patril Voldemortovi. 

,,Takže predsa len áno."

Jeho hlas sa dostal do mojej hlavi. Do mojich myšlienok. Z ničoho nič Voldemort zvolal:

,,Znova!"

Zmeravela som a akoby ma niekto prikoval k zemi. Traslavou rukou som zdvihla prútik, preglgla som a neisto som zvolala:

,,Crucio!"

Záblesk svetla ženu minul a netrafil sa do nej. Voldemortov zračný úškrn sa v momente zmenil na nepríjemný pohľad. Žena sediaca na stoličke sa hmýrila a nepokojne sa okolo seba obzerala. Vyzerala veľmi vystrašene, no tiež sa jej uľavilo, keď do nej záblesk netrafil.

,,Nesnažila si sa!" okríkol ma Voldemort, ,,Znova!"

Namierila som na ženu trasúci sa prútik a znova som zvolala:

,,C-crucio!" 

Na nešťastie záblesk ženu znova minul a ona vrhla niekam do neznáma uľavujúci pohľad. 

,,Čo sa to so mnou deje? Prečo sa mi to zrazu nedarí?" povedala som si tichým hlasom v hlave, ,,Nechápem tomu."

Znepokojeným pohľadom som pozrela na Voldemorta, ktorý stál asi meter odo mňa. Hnev sa mu až lial z hlavy a vrhol na mňa nenávistný pohľad.