Dramione

Kapitola 10. - Neodpustiteľná kliatba

,,To proroctvo znie: 

Do tvojho života vstúpi dievča. Nie je to obyčajné dievča. Je to dievča, po ktorom temný pán veľmi túži. No to dievča bude raz tvojou skázou. Ako náhle začne ovládať neodpustiteľné kliatby, nezľutuje sa nad tebou, ani nad nikým iným. Urobí všetko pre temného pána, či ju to bude stáť život alebo nie. No ublíži najmä tebe a tvojej rodine. A TY JU NEBUDEŠ MOCŤ ZASTAVIŤ!

Po dokončení prehovoru sme sa na seba obaja zadívali. Hermiona nechcela veriť vlastným očiam. Zdala sa vykoľajená z toho čo práve počula a hľadela na mňa s otvorenými ústami. 

,,To nie." zvolala súcitne, ,,Ja by som to nikdy nespravila." zahľadela sa na mňa smutným výrazom. 

,,Ja ti verím ale..."

,,Ty o mne pochybuješ?" pozrela na mňa a v očiach sa jej zaleskli slzy. V tej chvíli mi jej bolo veľmi ľúto. Objal som ju, aby sa cítilla lepšie.

,,Jasne že ti verím." zašepkal som. Nakoniec sa na mňa usmiala. Naše tváre sa pomaly k sebe úribližovali, no napokon som jej dal jemný bozk na jej sladké pery. Ona mi bozk opätovala a tak to ostalo dlhšiu dobu. 

Zrazu niekto vtrhol do izby. Hneď som spoznal kto. Bola to moja matka. 

Stála tam vyvalená a nevedela čo má povedať, no napokon zo seba vypustila:

,,Draco, čo..." odmlčala sa a pokračovala, ,,Čo to tu robíš?"

Myslím, že bola nahnevaná najmä kvôli tomu proroctvu, keď sa o Hermione dozvedela to, čo tam bolo písané. No tiež vedela, že to nemusí byť pravda.

,,Matka, ja..."

Obidvaja sme s prekvapením hľadeli na matku, ktorá mala rozzúrený výraz. Nahnevane sa otočila a vybehla z izby.

,,Prepáč." ospravedlnila sa Hermiona.

,,To nič, ty za to nemôžeš." usmial som sa na ňu, ,,Radšej za ňou pôjdem." jemne som jej chytil bradu a dal jej letmý bozk, ,,Ostaň tu kým sa nevrátim dobre?"

,,Dobre, počkám tu na teba." pohodlne sa usadila na postel a usmiala sa na mňa.

Vyšiel som z Hermioninej izby a snažil sa nájsť cestu, ktorou pravdepodobne išla matka.

Hermiona

Draco práve vybehol z izby a ja som teda čakala na posteli. Netušila som ako dlho bude preč. 
Zrazu do mojej izby vletel malý papierik. Pomaly zletel na moju postel a ja som ho uchmatla. Stálo tam:

O päť minút buď v žalároch. 

Kto by to asi tak mohol byť? No nemyslím si, že by to mohol byť Draco, keďže práve pred chvílou opustil moju izbu. Na Dracov príkaz som mala čakať tu, v mojej izbe, no čo ak je to niečo vážne a ja tam musím byť. Teda skôr, mala som taký pocit, že to môže byť niečo vážne. 
Rozhodla som sa, že pôjdem do žalárov, ako to stálo na papieriku. Síce som nevedela presne kde to je, ale myslim si, že tam určite vedie cesta nejakými schodami dole. Snažila som sa teda ísť čo najnižšie a hľadala som ďalšie a ďalšie schody, ktoré by mohli viesť do žalárov. Po dlhšom pártaní som predsa len našla žaláre. Priamo predo mnou boli veľké železné dvere, do ktorých ma niečo ťahalo. Mala som pocit, že práve tam musím ísť. Pomaly a neisto som potiahla ťažkou kľúčkou na dverách a vošla do miestnosti. 
Na moje zhrozenie tam stál Voldemort, ktorý sa ku mne otočil a na tvári mal chladný výraz ako vždy.