Sedela som v aute. Prstami som jemne búchala po volante. Ako to je možné? Moja myseľ bola zaneprázdnená touto otázkou. Má pravdu? Určite. Z myslenia ma dostal zvuk. Harry búchal na dvere auta. Bol trochu nervózny. Otvorila som mu.
„Ahoj.“ Pozdravil sa mi.
„Ty si mal pravdu.“
„Počkať...Ty si mi doteraz neverila.“
„Nie ale...“
„Ty si mi klamala!“ vykríkol.
„Tak trochu...Ale ty by si mi tiež neveril keby že...“ Skočil mi do reči.
„Veril by som ti. Lebo ťa milujem! Už od začiatku.“
Nezmohla som sa na nič. Má pravdu urobila som chybu. Nemala som mu klamať.
„Odvez ma na psychiatriu.“ Povedal naštvane.
„Ale veď sme už takmer u mňa doma.“ Povedala som bez nálady. Nič nepovedal. Prudko som zatočila volantom. Auto sa otočilo a na ceste ostali otlačky od pneumatiky. V aute vládlo ticho.
Zastavila som. Boli sme už pred psychiatriou. Vystúpil a prudko zavrel dvere. Sledovala som ho ako odchádza. Pri vchodových dverách sa otočil. Naštartovala som auto a odišla som domov.
O dva dni neskôr:
Zobudila som sa. Vlasy boli strapaté ako po výbuchu. Celú tvar som mala čiernu od riasenky. Chýba mi. Moja prvá noc bez neho. Dnes mám ísť do práce. Konečne ho uvidím. Tak veľmi sa mu chcem ospravedlniť.
***
Sedela som za stolom. Ako zvyčajne je tretí pacient Harry. Potiahla som do seba frappuccino ktoré som si zobrala zo sebou. Vstala som a pozerala som sa von oknom. Prudko sa otvorili dvere. Vedela som že to je Harry. Môj zrak sa stále upieral na bledomodrú oblohu. Periférnym videním som videla ako sa Harry oprel o rám okna. Stále som nestrhla oči z oblohy.
„Prečo si mi uverila?“
„Ja, bola som vo Wolverhamptone.“
„Čo? A čo si tam zistila? Ako sa má Ruth, Nicola a Karen?
„Kto to je?“ nechápavo som sa spýtala.
„No predsa jeho sestry a mama. Či si si pomýlila dom?“
„Bola tam len jedna žena, asi Karen a s ňou tam bola opatrovateľka.“
„A čo ti povedala?“ chytil ma za plecia a uprene sa na mňa pozeral.
„Kto?“
„Karen!“
„No ona mi povedala že Liam niekam odišiel a že sa onedlho vráti. A že ho mám počkať v jeho izbe.“
„A potom?“
„Vošla do izby opatrovateľka.“
„A potom?“
„Vyhnala ma. Keď som išla dole Karen stále hovorila že sa Liam vráti a že je v blázinci.“
„Na psychiatrii?“
„Áno.“
„V akej?“ Neustále mi kládol mi otázky.
„Ja neviem.“
„To vysvetľuje...“ zastavil sa. Nechal vetu visieť.
„Čo?“ opýtala som sa ho.
„Ale nič. A čo sa stalo potom.“
„No odišla som.“
Pustil ma. Z jeho držania ma boleli pleca. Harry si sadol na stoličku.
„Liam je tu.“
„Kde?“
„On žije.“ Povedal.
Sadla som si za stôl. Lakte som položila na čierne lemované drevo stolu.
„Počkať. Nechápem.“
„Pozri, Liam v tej budove prežil.“
„Ale veď si povedal že sa stratil.“
„Ja viem ale on prežil.“ Stál si za svojim.
„Takže chceš povedať že Liam ešte žije a je niekde tu. S nami.“
„Nie presne ale áno.“
„A čo chceš urobiť?“
„Zachrániť ho.“
„Zachrániť? Ako?“
„Vrátim sa do tej budovy.“
„Čo? Tak to nie! Si si vedomí toho že tam môžeš umrieť?“
Bol ticho. Nemôže tam ísť. Musím ho zastaviť.
„Ja viem ale musím zachrániť Liama.“
„Ako môžeš vedieť?“ nadvihla som pravé obočie.
„Pretože Karen povedala že je na psychiatrii a že sa vráti. To znamená že žije.“
Rukami som prešla po pere premýšľajúc čo spravím. Za prvé nemôžem ho tam len tak pustiť. A za druhé má pravdu.
„Ako sa tam chceš vlastne dostať? Hm.“
Chvíľu premýšľal.
„To si musím ešte premyslieť.“ Zasmial sa ale potom zvážnel.
„Vieš že ťa tam len tak nepustím.“
Chytil mi ruky. Pevne mi ich držal.
„Nič sa mi nestane, sľubujem.“ Priblížil sa a jemne ma pobozkal. Tak mi to chýbalo.
„Idem tam s tebou.“
„Nie, nie, nie. Pekne tu ostaneš.“ Prstom ukázal na stred stola.
„Ale ja...“
„Pššššt.“ Prerušil ma.
„Nemôžem ťa...“ Rukou mi zapchal ústa.
„Pôjdem tam sám.“ Po chvíli dodal. „Je dvanásť mal by som ísť. Ahoj.“ Pobozkal ma na rozlúčku.
„Harry?“
„Áno?“
„Čakaj ma pri jedálni.“ usmiala som sa. „Ahoj“
