Zohla som sa po kľúče, ktoré mi vypadli z ruky. Tie papiere začnem nosiť asi vo vozíku. Zamkla som moju pracovňu. Ako náhle som sa otočila mala som ruky prázdne. Všetky moje papiere skončili na zemi.
Zohla som sa a zodvihla ich zo zeme.
"Nemala si náhodou čakať pri jedálni?" uškrnul sa.
"Prepáč že nemám desať rúk." Ironicky som povedala. Papiere som pokrčila tak aby sa vošli do kabelky.
"Čo budeme dnes robiť?" zvedavo sa spýtal keď vystupoval z auta.
"Vyber si." Myslela som, že je to moja posledná veta v živote. Prešla hodina a ja som sedela za stolom. Triedila som papiere ktoré som dnes spustila z ruky. Harry sa na mňa len pozeral.
Po skončení som papiere vložila pod ťažké knihy aby sa aspoň trochu narovnali. Prekrížila som pravú nohu cez ľavú a ruky spojila.
"Tak vybral si si?"
"Hm...Mohli by sme si niečo pozrieť. Čo ty na to?"
"Dobre."
Pustila som horor. Harry sedel na gauči a zakrýval sa dekou.
"Hej! ukradol si mi deku!" zo smiechom som povedala.
"Nedám ti ju." Vyplazil na mňa jazyk.
"Tak to sa budeš musieť so mnou rozdeliť." Pritúlila som sa k nemu. Jemne ma pobozkal na čelo.
„Ľúbim ťa.“
„Aj ja teba.“ Usmiala som sa pobozkala ho na pery najkrajšie ako som vedela.
Na druhy deň:
Sedím v kancelárii a nedočkavo čakám na tretieho pacienta. Nikdy som nemala svoje obľúbené číslo. Ale odkedy chodí Harry ako tretí pacient na pohovor je moje obľúbené číslo tri. Harry meškal. Postavila som sa došla k oknu. Netrpezlivo som ho čakala. Po pol hodinke do dverí niekto vletel. Harry! Pomyslela som si.
Na tvári sa mi zjavil úsmev radosti, lásky, šťastia...No, ako náhle som sa otočila všetko bolo preč.
„Eh...“ Vyšiel zo mňa neistý povzdych.
„Styles je preč!“ Mohutným hlasom povedal jeden z lekárov.
„Čo? A teraz...“ Nie! Bože! Čo ak...Nemysli na to! Určite je v pohode. Hovorila som si.
„Poslali sme...“
„Nie!“ zdvihla som kabelku. „Idem ho hľadať ja. Viem kde je.“
„Ale...“ snažil sa niečo povedať. Zabuchla som dverami a rýchlosťou sveta som behala po schodoch.
Čakanie na výťah by zdržal môj pokus o záchranu Harryho pred duchmi. Ak by sa to tak dalo povedať.
Nasadla som do auta a čo najrýchlejšie som sa dostavila domov. Moje myšlienky odišli. Môj mozog ma opustili v tom najhoršom. Ďakujem. Všetko čo som práve chcela bola rýchlosť. Teleportácia. Asi sa tam nedostanem skôr ako on. Z kabelky som vytiahla mobil. Zavolala som mu. V telefóne sa ozvalo dlhé pípanie. Robí to ak volajúci je na mieste kde sa nenachádza signál. Viem to, pretože raz som volala môjmu ockovi keď bol v lese.
Mobil som hodila na sedadlo spolujazdca. Odrazil sa od jemného poťahu sedačky na zem.
„Kurva!“ povedala som od nervozity. „Ja ho asi zabijem.“
Rýchlo som vystúpila z auta. Na hľadanie mobilu nebol čas. Zaplatila som si letenku do kanady. V peňaženke mi odstali len drobné. Prechádzala som sa chodbou hore dole. Robila to nervozita. Čakala som na let.
Niekto ma potľapkal po pleci. Trhla som zo sebou.
„Potrebuješ niečo?“ Zasmial sa z môjho vystrašeného výrazu.
„Nie.“ Odpovedala som a znova pokračovala v prechádzaní sa po chodbe celého letiska.
„Potrebuješ sa niekam dostaviť?“
„Do Kanady.“
Pozrel sa na tabuľu. „Uff...lietadlo letí až za 4 hodiny. Ak chceš mohol by som ťa odviesť na vertulníku.“
„Vážne?“ jeho ponuka bola skvelá.
„Jasné.“
„Som Matt.“ Podal mi ruku.
„Mal by si sa radšej venovať volantu. Nechcem naraziť do kopca.“ Zasmiala som sa.
„Neboj sa mám v tom prax.“
***
„Ďakujem Matt.“ Zakývala som mu na rozlúčku. Vybehla som von z letiska. Nič som tu nepoznala.
„Taxi!“ skríkla som keď sa predo mnou zjavilo žlté auto. Ignoroval ma. Zo zlosťou som kopla do plechovky ktorá bola na zemi.
„Potrebuješ zviesť?“ No páni ja mám dnes ale šťastie na džentlmenoch.
„Jasné díky.“ Nasadla som do auta.
„Kam to bude kráska?“
„Hotel Pan Pacific.“
„Si tam ubytovaná?“
„Nie.“
Myslela som že je to ďaleko. Boli sme tam za necelých desať minút.
Vystúpila som pred veľkým hotelom. Wow. Pomyslela som si. Hm...teraz len nájsť tu budovu.
Obišla som celý hotel.
„Pani neviete náhodou kde sa nachádza stará budova. Je to psychiatria.“
„Pôjdete doľava. A tam pôjdete po trase do lesa. Ale nemali by ste tam chodiť.“ Povedala a na to sa otočila a odišla.
Celú cestu som behala. Stála som pred budovou. Bola obrovská. Vbehla som po schodoch bližšie k hlavným dverám budovy. Dvere boli jemne otvorené. Je tu Harry. Vošla som dnu. Roztrhnutá policajná páska. Priesvitne obaly zavesené na strope. Všetko to tu vyzeralo tak...staro. Preboha čo som to urobila. Musím nájsť Harryho. Potom stadiaľ to vypadneme.
„Harry?“ povedala som normálnym hlasom.
„Harry!“ skríkla som. Ozvala sa len moja ozvena
„Mám strach.“ Potichu som šepla a rukami som si objala paže.
