Ráno som sa zobudila dosť neskoro.
"Konečne si hore." zasmial sa Harry a prstom sa dotkol môjho nosu. Jemne som sa usmiala.
"Dobrú noc." povedala som a otočila som sa mu chrbtom.
"Dobrú noc? Je ráno."
"Chcem spať."
"Čo budeme dnes robiť?"
"Neviem ako ty, ale ja budem spať. "
Pevne som sa zababušila do periny.
"Nemôžeš prespať celý deň." povedal a stiahol zo mňa perinu.
"Harry, konečne nemusím skoro vstávať prosím nechaj ma spať." posadila som sa. "Lebo ťa pôjdem odviesť na psychiatriu." uškrnula som sa.
"Dobre, dobre, dobre." vrátil mi perinu.
"Ale dúfam že sa chystáš dnes vstať."
"Hej, hej neboj sa." zasmiala som sa. "Dnes si dáme posteľný pohovor." dodala som zo smiechom.
"No ok," zasmial sa "kde sme to skončili?"
"O Louisovej smrti."
*flashback*
"Toto nie je možné!" skríkol som.
"Pozri, nájdeme nejaké okno. Určite tu niečo musí byť." Liam mi zdvihol hlavu za bradu a pozrel sa mi do opuchnutých očí. "Alebo únikový východ."
"Poďme radšej." povedal som a vstal zo zeme. Obišli sme takmer všetky miestnosti na prízemí.
"Hej chlapci a tu sme boli?" ukázal som na dvere.
"Hej." povedal Liam. Je tu strašne veľa miestností.
"A tu?"
"Myslím že nie."
Všetci prišli ku mne.
"Je to naša posledná nádej."
Otvoril som dvere. Znova tmavá miestnosť. Posvietil som baterkou.
"Tu je okno!"
"Treba dať dole mriežku." Všetci štyria sme sa snažili zo všetkých síl zničiť mriežku ktorá nám bránila k záchrane. Konečne bola dole.
"Kurva!" skríkol som.
"Ono to je zamurované."
"To tu nie je žiadne okno?"
"Zrejme nie." pokrútil som hlavou. Stiekla mi slza.
"Neplač Harry. Nesmieme sa vzdať."
"Ja viem ale....Louis tu už nie je." rozprával som cez vzdychy. Niall ma objal a k nemu sa pridal Zayn a Liam. Hromadné objatie. Všetci sme sa pobrali hore schodmi. Bola tu veľká dlhá chodba. Dali sme tu kameru.
Pohľad Nialla:
"Idem dať kameru do vedľajšej izby. Potom príďte za mnou." oznámil som chlapcom. Bolela ma hlava. Bolel ma krk a boleli ma nohy. Je mi zle. Vošiel som do izby. Je to niečo ako pracovňa. Sú tu nádherné veľké okná.
"Páni to je výhľad." pozrel som sa cez okno. Položil som kameru na stôl do rohu aby snímala celú izbu.
"Zayn? Harry? Liam? Haló! Poďte sem." Mal som strach mali byť tu. No nič. Ešte raz som sa pozrel cez okno. Keď ma niečo stiahlo von. Bol to prudký náraz. Sklo som mal zapichnuté v celom tele. Vydal som zo seba len hlasný zvuk.(znova niečo pre lepšiu predstavivosťhttp://25.media.tumblr.com/370fe394489dda051663bc47f88e3f77/tumblr_mewkdjRSoJ1rxam8fo1_500.gif)
Pohľad Harry.
Išiel som za Niallom. Vošiel som do miestnosti.
"Niall?" nikde som ho nevidel. Zazrel som rozbité okno.
"Niall!!! Pane bože!" Chytil som sa za hlavu a neubránil som sa slzám. Spadol som na zem a oprel som sa o stenu. O chvíľu sem prišiel Liam a Zayn.
"Čo sa stalo Harry?" Pribehol ku mne Liam. Hladil ma po ruke.
"Niall on..."
"...vypadol z okna." doplnil ma Zayn, ktorý stal pred rozbitím oknom a utieral si slzy.
"To nie je možné." pokrútil hlavou Liam.
"To je možné! Všetko je tu možné! Louis a Niall sú mŕtvy." skríkol som po Liamovi. Sledoval som ako mu tečú slzy po tvári. Vytvárali si vlastné cestičky a Liam ich nechal tiecť.
"Všetko to bude na videu." Povedal Zayn a do ruky zobral kameru. Prezerali sme si to. Vedel som že na rade bude niekto z nás. Možno to budem ja, možno Zayn a možno Liam. Vyšli sme z miestnosti. Pokračovali sme v ceste a kráčali sme úzkou chodbou.
*theendflashback*
"Ou" Na nič iné som sa nezmohla. Neverím mu ani pol slova.
"Je hrozné vidieť ako zomiera jeden z vašich najlepších kamarátov." povedal a zakryl sa pod perinu.
„Si hladný?“ Rýchlo som zmenila tému.
„Hej.“
„Okay, idem niečo spraviť.“ Najprv som odišla do kúpeľne. Prezliekla som sa a začala som variť. O necelú pol hodinu som mala urobené klasické britské raňajky. Všetko som prichystala na stôl a šla som za Harrym. Spal.
Bol rozkošný. Nebudem ho budiť. Povedala som si. Sadla som si vedľa neho a pozorovala som ho. O bože ja som sa asi zamilovala. Jemne trasúcimi rukami som si pretrela oči. Pozerala som sa von oknom. Môj pohľad sa zameral na modrú a jasnú oblohu. Som zamilovaná až po uši.
„Čo ti behá po rozume?“ spýtal sa Harry a ja som pohľad odvrátila od okna.
„Radšej to nechci vedieť.“ Vstala som a doniesla som mu raňajky do postele.
„Ďakujem.“
„Nemáš začo.“ Usmiala som sa a môj pohľad znova skenoval modrú oblohu.
