Chodila som z izby do izby. Áno možno sa pýtate prečo som ešte nažive. Vlastne to neviem ani ja. Skoro som sa posrala strachom keď som vošla do izby v ktorej bolo rozbité sklo. V tej miestnosti kde zomrel Niall. Ak si niekde Harry užíva slnko a líže zmrzlinu tak sa asi zabijem. Bola som v dlhej chodbe. Čelom som sa oprela o chladnú stenu. Zrazu som za sebou pocítila chlad. Akoby prešiel okolo mňa vzduch. Cítila som dych na mojom krku. Na sucho som prehltla. Bolo ticho takže to bolo počuť stokrát viac. Bála som sa otočiť sa. Mohol byť za mnou hocikto. Harry, duch, obrovský pavúk. Pomaly som sa otáčala. Zavrela som oči. Ten dotyčný ma pohladil po líci. Jemne som otvorila oči.
Videla som obrysy tela. Chlap. Vysoký. Zaostrila som. Je bez trička. Nevyzerá ako duch. Do tváre som mu ešte nevidela. Jemne sa ma dotýkal. Cítila som sa ako keby som bola tranze. Nemohla som sa hýbať. Rýchlo som zdvihla svoju nohu snažiac sa kopnúť dotyčného medzi nohy. Netrafila som sa. Kopla som ho do stehna. Rýchlo som sa vzdialila od steny a utekala kam ma nohy zaviedli. Behala som uličkami. Na pravo bola chodba v ktorej som videla tieň. Zabočila som doľava. Rýchlo som zabuchla a zatvorila dvere. Bola som v menšej miestnosti. Boli tam regály. Na nich lieky a náplaste. Všelijaké medicíny. Vedľa bola posteľ na kolieskach. Tlačila som posteľ ku dverám. Potom som tam pritlačila menšiu skrinku. Zadichčaná som sa spustila po stene. Srdce mi začalo búšiť o stokrát viac ako obyčajne. Ruky sa mi triasli. Preboha kto to bol? Otázka, ktorá mi vŕtala v hlave už dlhé dve minúty. Vstala som ako náhle som si všimla veľkého chrobáka. Pristúpila som ho nohou. Bolo počuť prasknutie. Najprv som si myslela že to bol chrobák. No keď sa zvuk opakoval vznikli mi na ruke zimomriavky. Zvuk vychádzal z dverí. Sekera sa zapichla do bielych dverí. Opakovalo sa to viac krát. Počula som ako sekera spadla na zem. Niekto buchla na dvere. Bolo to čoraz silnejšie a intenzívnejšie. Nôžka na skrinke sa zlomila. Celá skriňa spadla na zem. Pricapila som sa k stene a sledovala čo sa stane ďalej. Keďže bola posteľ na kolieska bolo ľahké ju odsunúť. Teraz to bol silný náraz. Dvere sa takmer otvorili dokorán. Rýchlo som sa skryla za regál. Čupla som si. Stačil znova prudký náraz a dvere sa rozleteli. Počula som ako sa kolieska na posteli škriepili. Zadržala som dych. Cez medzeri medzi liekmi som sledovala ako niekto vchádza do dverí. Biele coversy a úzke nohavice. Je to Harry. Počkať! Ale čo keď to je pasť?
Prešiel okolo regálu. Musela som sa otočiť aby som ho mala stále na očiach. Otočila som. Nechtiac som zhodila medicínu. Rozbila sa na malé čiastočky tmavého skla. Tekutý liek robil malý prúd vody ktorý stekal preč z miestnosti. Harry prudko zastavil a otočil sa smerom k dverám. V očiach mu bolo vidieť ako sa bojí. Kľakol si. Práve ľutujem že neviem lietať.
„Veronica?“ Ozval sa.
A sakra! Moje botasky ma zjavne prezradili. Postavil sa. Obišiel regál a dostal sa ku mne.
„Har...?“
„Čo tu preboha robíš? Ako si sa sem dostala? Povedal som ti že nemáš chodiť so mnou!“ Poslednú vetu povedal zlostne a nahlas. Jeho nervózny hlas bol ako dýka, ktorá pichá do srdca.
„Čo tu asi robím? No predsa išla som ťa hľadať.“ Mala som sto chutí povedať na konci vety „...ty debil!“
„Preboha! Hovoril som ti aby si za mnou nechodila!“
„Tak prepáč že mám o teba strach!“ Pohodila som rukami a otočila som sa mu chrbtom. Po chvíli som cítila jeho ruky obmotané okolo môjho pásu.
„Prepáč.“ Zašepkal a začal mi lízať ušný lalôčik.
„Myslím že práve nie je čas aby si ma zvádzal.“ Odtiahla som sa od neho.
