Po

169 11 0
                                    

,,Do misky asi dve vajcia, 500 g múky, a štipka soli,"šepky som si povedala pre seba oblečená do služobnických šiat s bielou uškvrnenou šatkou a zapnutými vlasmi dohora. Moje ruky sa príjemne zaborili do misky naplneným rôznymi prísadmi .S obvykle vyplazeným jazykom a jedným pramienkom padajúci z môjho rýchlo spraveného  chvostu, som cesto mlela v mojich rukách. Uľavilo sa mi že dverami neprešiel nikto kto by ma poučoval že dievča ako ja by sa mala radšej učiť na harfu a nie si špiniť princeznovské ruky múkou v kuchyni. Pečenie, mi aspoň trošku pomáha si spomenúť na to kto doopravdy som, alebo bola. Okolo mňa behali kuchári a šéfkuchár menom Hawnes. Veľa krát keď okolo mňa prešli mi ochotne pomohli, keďže som v pečení nie práve najlepšia. Pri každej chybe zavolám Hawnesovi, ktorý aj keď nebol práve najmilší ho všetci mali radi a rešpektovali ho. „Princezná, vy tu nemáte čo robiť, toto nieje nič pre princezne," mi neustále opakoval až sa mi to všade ozývalo. Môžem mu nadarmo vysvetľovať, že že len preto že som princezná sa tak chovať nechcem. Veď som práve porazila kráľa Radona, zažila som množstva dobrodružstva, ako princezná by som toto nezažila.  Utrela som si pot z čela a dve cestá nasypané orechmi pre krásnu arómu, som položila do pece. Popravila som si bielu šatku  na mojich šatách a pozrela som sa do hnedých očí šéfkuchára, ktorý bol zrejme zo mňa spokojný. ,,Tak chleba je už hotový, teraz ak ma ospravedlníte, idem za matkou," sundala som si špinavú šatku a podala ho Hawnesovi. ,,Dobre, princezná, ďakujem vám za pomoc a za vašu prítomnosť," započula som ešte keď som sa stratila za dverami kuchyne. Prechádzala som chodbou hemžiacimi sluhami a upratovačkami. Namierila som rovno k najväčším dveriam za ktorými bola komnata mojej matky. Moja matka aj keď jej šediveli vlasy a objavili sa jej malé vrásky pri očiach, stále vypadala veľmi pôvabne. Práve sedela na svojom najobľúbenejšom kresle a štrikovala čiapku pre Tessu. Vedľa nej ležal jej snehovo biely kocúr s obrovskými čiernymi očami a veľkými ušami. Spokojne a bezstarostne spala na lone mojej matky Henny a rozkošne priadla.Mama mala voľne spustené dlhé hnedé vlasy s niektorými šedivými pramienkami vlasov, dole a na tvári sa jej zjavoval úsmev. ,,Ahoj, chceš čokoládu?" Opýtala sa bez toho aby sa na mňa pozrela a naďalej sa sústreďovala na dlhé vlákna bavlny . Sadla som si hneď na kreslo oproti nej a do rúk si zobrala jej mačku menom Elína. Pozrela sa na mňa tými jej obrovskými očami a lízala mi líce, načo som sa zasmiala a hladkala ju po jej snehovobielej hebkej srsti. ,,Nie, ale ďakujem. Ako sa ti darí?" Elína opäť priadla, keď som ju začala po veľkom ušku škrabkať, čo tak veľmi milovala. ,,Tak normálne, odkedy otec s Arném a ostatnými, išli loviť na dlhé dni, sa cítim nejako sama a okrem toho sa o ne bojím," smutne sklonila hlavu spomínajúc na môjho otca Hansa, keď sa s ňou lúčil pred mesiacom. Aj mne veľmi Arné chýba a najradšej by som chcela keby som ho celého vystískala. Hovoria mi že chodia loviť zvieratá aby mali dostatok mäsa, ale niesom taka hlúpa aby som si myslela že mi hovoria pravdu ,,Oni sa vrátia, neboj sa, veď len lovia," usmiala som sa. Kiežby sa už vrátil,  som si hovorila každý večer pred spaním. Bolo to z celého dňa to najsmutnejšie obdobie, ale ešte horšie bolo že aj keď konečne prišiel som si vždy pomyslela že aj tak zachvíľu odíde a ja budem opäť sama. Sama s Poom, ktorému sa úspešne vyhýbam.  Každú chvíľu keď sa Arnému pozriem priamo do jeho fialových očí , mám chuť mu o tom povedať ale na druhú stranu mám strach. Na Poa sa nedokážem ani pozrieť a nie to ešte priblížiť. Veľakrát sa snažil so mnou hodiť reč, lenže čo i len stihol povedať slovo ja som sa vyparila. Hnusí sa mi spomienka na to ako naše ústa spoločne splynuli a ja som tomu nezabránila skôr ako čo i len sa ku mne priblížil. Bola som len obyčajný hlupák a takúto chybu už nikdy neurobím. ,,Miláčik, poslednou dobou si nejaká iná, nejaká smutná," pri tejto otázke prestala štrikovať a jej oči namierila na mňa .Objavil sa mi na ústach úsmev. ,,Nie, nie som smutná, to som si už prešla, nemusíš sa báť," začala som sa hrať s mojimi prstami, zrejme od nervozity. Vrhla na mňa jej pohľad ktorý ktorý mi iba hovoril že ona rozhodne hlúpa nieje.  Nakoniec to nechala tak a ja som vstala. Práve teraz by mal prísť list od Arného ako sa mu darí. Snažím sa vyhýbať myšlienke že sa im niečo mohlo zlé stať. Moje kroky sa stratili za dverami keď mi mama zakričala ,,Ahoj," a ja som mierila rovno do mojej novej  komnaty, pozdĺž hlavnej chodby. Spomínala som na moje predošle listy od neho, kde som vždy dúfala že tam bude napísané že s tým končia. Predstavovala som si aké úžasné by to bolo keby to napísal na tomto dopise. Nechcela som si však robiť veľké nádeje a tak som si radšej predstavovala jeho bozky, dotyky a objatia, po ktorých mi vždy vznikne husia koža.  Nedočkavo som prechádzala chodbou, myšlienkami inde. V polovičke som sa však s niekým zrazila, s povedomou vôňou.  Keby ma nechytil za lakte asi by som spadla na zem. Z tej rýchlosti nášho zrazu som sa musela najprv spamätať. Potom som pomaly dvíhala hlavu.  Zastavilo sa mi srdce pri pohľade na Poovú  tvár. Bol stále rovnaký ako vtedy keď ma pobozkal.Hnevala ma spomienka na ten bozk. Uhla som pohľadom a snažila sa oslobodiť od jeho pevných a silných rúk. Ale on ma nechcel pustiť a naďalej mi zvieral ruky. Ale takto to nejde. Nemôže ma on premôcť . Jak som sa pretočila telom dozadu som jeho ruky prekrútila a prinútila som ho aby ma pustil. Dopadla som na zem, keď on spadol na zem a smial sa. ,,Si fakt dobrá," zalichotil mi keď si sadol a jeho ruku si položil na koleno a jeho oči uprel na mňa. ,,Toto nikdy nerob," bolo posledné čo som povedala a snažila sa prekĺznuť cez neho a zbaviť sa hrče čo sa mi vytvorila pri jeho blízkosti. Jeho ruka sa dotkla mojej a ja som stála ako socha. Hnevalo ma že sa ma dotkol a že sa na mňa díval jeho zvláštnym a svojským  pohľadom. Hnevalo ma jak dával tak okato najavo že ku mne niečo cíti. Snažila som sa v jeho očiach nájsť tie očí ktorými sa pozeral na Laňu, nič som nenašla ,,Pusti ma," jeho dotyk mi bol odporný a nepríjemný, jak keby ma niekto hladkal drátenkou. ,,Hazel, nemôžeš ma navždy takto ignorovať musíme sa o tom porozprávať," Po sa ku mne priblížil a ja som mu nevenovala čo i len malý pohľad. Keby som sa na neho pozrela, asi by som sa neovládla. ,,Po pusti ma, lebo neručím za moje činy," mala som zaťaté päste, to som si však neuvedomila, možno to bol iba zvyk. ,,Hazel, mrzí ma ten bozk, ale......ale ja som vtedy k tebe niečo cítil," Hazel, nerob to, veď je to tvoj priateľ, som si stále opakovala v hlave dúfajúc že ma to upokojí. ,,Hazel, ja viem že u teba nemám šancu lebo ty miluješ Arného," poriadne mi stisol ruku a ja som sa musela nadýchnuť. ,,Ale Arné.....no proste nieje ten pravý, on ťa nebude mať nikdy....." nevydržal som to a moja päsť silno namierila na jeho oko, kde bolestivo zastonal. Moja ruka bola stále zaťatá v pästi a sledovala som ako si pridržiava svoje fialové ubolené oko. Bolo mi ho ľúto a naozaj som to nechcela urobiť. Ale prinútil ma k tomu a bola chyba čo on povedal. Nemá právo hovoriť že Arné nieje ten pravý . Viem veľmi dobre čo je to láska a na Arného som si úplne istá. Milujem ho a to sa nezmení. ,,Ty ma budeš poučovať kto je moja pravá láska? Ale ak chceš vedieť kto je moja pravá láska je to Arné a vždy bude! To sa nezmení!" Napľula som mu to do tváre, keď sa na mňa pozeral, ale toho som si už nevšimla, lebo som rýchlo utiekla do mojej komnaty.





No vidíte ako som sľúbila je tu prvá časť mojej druhej knihy ^_^ máte sa na čo tešiť ^_^ keď tak vote na začiatok :)



Hazel: BlúdenieWhere stories live. Discover now