Hazel: Blúdenie

Krásne udalosti v minulosti

Ráno pri raňajkách som si naschvál sadla hneď vedľa Aury, ďaleko o môjho otca a Arného. Bolo mi nepríjemne byť v ich blízkosti, aj keď možno oni za nič nemôžu. Ale môžu za moje poškodené srdce. Aj to prečo mi Arné nechce povedať prečo je na mňa nahnevaný. S nikým nenadväzujem očný kontakt aj keď nemám zlú náladu. Práve naopak. Úplne úžasnu. Noc som strávila s Fionu obidve schúlene k sebe. Zistila som že spať na slame nieje až take strašné, aj keď ťa to pichá na chrbáť.Ale byť opretá o Fioninú hladkú srsť bolo príjemne a bolo mi okrem toho aj teplo. Keď ju postrelili sa už veľmi bojím chodiť do lesa. Neviem presne odkiaľ strieľali, ale museli to byť naozaj super strelci keďže ma nemohli prenásledovať po chránenj uličke. Takže museli by byť ďalej. Pred sebou som mala rôzne druhy jedál po pikantné až po sladké pochúťky. A aj tak som si z každého zobla len po troške. Nemala som chuť na nič čo je tu. Len na vodu. Aj Po nevypadal v dobrej nálade. Vypadal skleslo a jedla sa ani nedotkol. Zrejme sa ešte stále nevyrovnal s tým čo som mu povedala. Až teraz som si uvedomila prečo sa po smrti Lani tak rýchlo vyrovnal. Myslel si že ich nejako presvedčí a tak v knihách hľadal spôsob ako ich najlepšie presvedčiť. A teraz tá nádej upadla.  Výčitky ma zasahujú väčšmi a ja mám pocit že už tu byť nemôžem.  Všetci sa tu chovajú zvláštne a niektorý na mňa hodia vyčítavý pohľad.  Je tu také smútkové ticho. Ako keby niekto zomrel. Aspoň sa tak chovajú. Jediná pozitívna tvár bola mamininá, ktorá sa snažila zo všetkých síl rozprúdiť konverzáciu. Vlastne okrem Froda, Lóra, Lóri, Dálii, Treka, matky sa na mňa čudno pozerajú. Neviem čo som také spravila. Čo som spáchala že sa otec, Po a Arné na mňa ani nepozrú? Veď otca som len poprosila aby už na tie lovy nechodil lebo mama za nim plače, Poa som len zachránila pred tým ako si ho zhrobníci zoberú a Arné ani neviem prečo sa na mňa hnevá. A niekedy si aj Treka s Frodom všimnem ako po mňa vyčítavo pozerajú. Čo to je s nimi? Už to tu viac nemôžem vydržať. Musím sa nadýchať čerstvého ranného vzduchu inak sa tu udusím a nie len nedostatkom kyslíka ale aj nad ich pohľadmi. Utrela som si obrúskom  ešte líniu mojich pier a bez ospravedlnenia som odišla preč. Cítila som všetky pohľady na mojom chrbáte ale bolo mi to jedno. Musím si ísť vyčistiť hlavu.

Rozhodla som vyliezť na Úponkový strom. Vypadalo to tu ako každý deň. Žiarili tu fialové alebo modré úponky, poletovali tu bezpečne víly a okrem Úponkov tu nebol iný zdroj svetla. Bolo tu nádherne. Veľký kmeň a konáre na ktorých rástli úponky ma upokojovali a dúfala som že pri tej kráse sa mi bude lepšie rozmýšľať. Posledný krát som sa ešte otočila dozadu, zisťujúc či za mnou nikto nepríde. Ale pochybujem o tom. A budem len rada, nejako nechcem nikoho vidieť. Chcem byť sama. Zase. Keďže dlhšie som chodila do lesa liezť po stromoch, som zvládla bez nejakých problémov vyliezť až hore na prázdny priestor, presne tam kde sme boli kedysi s Arném. Mala som pravdu že sa mi tu bude dobre rozmýšľať. Jak som sa pozerala na tie úponky ma to upokojovalo a aj lepšie rozmýšľalo. Spomínam si na ten deň kedy sme tu s Arném boli po prvý raz. On vtedy nad túto nádheru otváral ústa. Vtedy som mu tam hovorila o tom že niesom Rivelentka ale Degáristka a aj prečo sa Radon stal takým bezcitným človekom. Arné bol z toho šokovaný ale nechcel to dávať najavo. Namiesto toho ma tam bozkával a objímal. Teraz a na mňa ani nepozrie. Naposledy sme sa pobozkali na obede v ten deň kedy prišli. Odvtedy sa na mňa ani nepozrie. Chýba mi, to si musím priznať. A možno to bude odomňa sebecké ale dokým sa nerozhodne aby nechodili na tie lovy sa na neho ani ja nebudem pozerať. Určite mu otec o našom rozhovore hovoril a Arné nikdy nebol hlúpy.Potom mi prejdú myšlienky na Aarona. Ešte nikomu som o ňom nepovedala. Nemala som komu. Aaron je veľmi záhadny človek a niekedy mám pocit že ma sleduje. Ale to si len myslím.  V tom liste bolo napísane že chce aby vedel že je nažive. Čo sa mu také prihodilo že si Radon myslel že je mŕtvy? Touto otázkou sa zaoberám najčastejšie a sama nedokážem nájsť odpoveď. A možno by som sa do toho ani motať nemala. Ale prečo mi to stále nejde preč z mysle? Keď som ho po prvý krát videla, vyžarovalo z neho taká zvláštna intenzita nebezpečenstva, že som sa ho až bála. Keď sme sa stretli po druhý krát ta inenzivita sa znižovala a zdal sa mi priateľkejší. Ale prečo ma vyhľadáva? Možno nie, veď keď sme sa v lese stretli, tak chcel aby som Radonovi odovzdala list od neho. Ale to by netrval ten rozohovor dlhšie. Je mi iný ako ľudia. A pochybujem že on je Degárist či Rivelent. Aj keď oni majú rôzne farby očí.