Hazel: Blúdenie

Erquil

,,Ja poznám niekoho kto vie kde sa nachádzajú záhrobníci," namietol popri našej hádke Ike. Všetci stíchli a pozreli sa už len na neho. Keďže je ešte malý a je Degárist veľa podrástol a opeknel. Niekedy stále rozmýšľam či je to vôbec on. Z malého chlapca ktorému hrozilo že už nebude Degárist vyrástol chlapec s hustými hnedými vlasami, podobné ako má Po lenže on ich ma až nad očami a tyrkysové oči. Všimla som si aj ako s Poom trávia voľný čas. Veľakrát somvidela ako Po ho učí triafať lukom na zviera, aj ako sa prechádzali po záhrade a rozprávali sa tam. Vždy sa jeden druhého obraňovali ako keby bol ike jeho syn alebo brat. A aj sa trošku podobali okrem farbe očí. Aj Po mal husté hnedé vlasy a nosieva väčšinou obtiahnutý tesny úbor z elastánu v čom vypadá naozaj sexi. Presne to začal používať aj Ike. Že by sa chcel podobať na Poa?  ,,Volá sa Erquil (číta: erkvil), je to môj priateľ," takže nakoniec sa ukázala aspoň menšia nádej. Aj keď sa mi meno Erquil zdá veľmi čudné a nezvyčajné meno.  ,,Odkiaľ on vie kde sa nachádzajú?" Frodo pri tejto otázke zvráštil čelo. ,,To neviem, on bol vždy veľký tajnostkár," Ike mykol plecami. Na ďalšie otázky nebolo čas museli sme vyraziť toho Erquila hľadať a to čo najrýchlejšie.  Bolo mi jedno ako vypadá a aký je. Ideme len štyria. Navrhol to Arné aby nás nebolo veľa. A aby sme sa nebáli jeden o druhého. Idem ja, Arné, Aura, Iké a môj otecIke nás len privedie k Erquilovi ale hneď nato sa vráti späť do hradu. Bolo by to pre neho veľmi nebezpečné a nato je ešte stále mladý a malý.  Každý si bere svojho koňa. Arné svojho čierneho ktorého nazval Blesk. Nenazval ho kvôli tomu že by bol nejako rýchli ale to meno sa mu vždy veľmi páčilo. Otec zase zlatého koňa Fiur. Zlaté kone sa nájdu len veľmi zriedkavo. Otec ho našiel pri love pred niekoľkými rokmi hlboko v lese. Vtedy sa rozhodol že pôjde ďalej ako chodieva a veru sa mu aj prišťastilo. Kôň bol prenádherny aj keď sa Zlaté kone nešpecifikujú nejakouzvláštno schopnosťou len schopnosť rýchlo bežať, lenže otec veľmi nerád s Fiurom behá rýchlo a tak s ním ide tak normálne. Aura má čisto bielého koňa. On nieje taký rýchli ako môj a Arného ale nie zase najpomalší.Ike ma tiež svojho. Je hnedej farby s čiernym nádychom. Každý nasadne na svojho  aj keď sa zotmieva. Matka každému dala niečo pod zub a nikdo nevie čo. Povedala že je to prekvapenie. Kdovie čo nám tam okrem jedla dala. Každá minúta ktorú sme premrhali bola pre mňa najväčším utrpením.  Bojím sa toho najväčšieho. Že ho stratím. Dala som mame z koňa poslednú pusu na líco na rozlúčku a otec tiež len na ústa. Poslala som ešte všetkým ktorý nejdú posledný pohľad ktorý sa s nimi lúči a všetci sme vyrazili.  Dupot kopýt by sa rozľiehal aj na konci lesa. Erquil vraj že býva neďaleko vodopáda. Už teraz sa mi striaslo že prejdeme okolo vodopáda kde som takmer uviazla. Ešte nikomu som nehovorila že som tam bola a stretla Aarona. Nikdo sa nepýtal aký Erquil je a ako zapôsobí. Viem že rozhovor s ním musí byť dostatočne rýchli. Keď sme prešli okolo vodopáda som ešte venovala vodopádu a vlastne aj jaskyne jeden pohľad. Nič zvláštne na ňom nebolo keby som tak necítila niečiu prítomnosť. Niekto tam musí byť. Kto ale? Keď som tam bola  boli povrazy dolu ako keby tam niekdo častejšie chodil. A to svetielko tam nemohlo byť len tak náhodne. Také svetielká sa objavia vtedy keď tam niekto je. Buď nám tam svietia alebo nás zavedú tam kde túžime ísť. Rýchlo odvrátim zrak rozhodnutá sa s tým už nezaoberať. Nech tam chodí kdo tam len chce ísť. Pokračovali sme nádhernou uličkou ktorú obklopovali od zeme stromy ktoré sa zatáčali k stromu oproti a to vydávalo nádherny efekt. Rástla tam tráva ako všade v lese lenže tu aj motýle lietali,dokonca sa tu nachádzali prasličky. Keď sme cez ňu prechádzali nachvíľu som zabudla na to že ideme zachrániť Poa. Toto je miesto kde by sme mali chodiť s mojimi priateľmi alebo s Arném. Je to tu nádherne. Omrzí ma keď Ike náhle zabočí doprava kde to nevypadá vôbec nádherne . Naopak je tam strašidelne. Vial tu slabší vánok, stromy bez listov sa hýbali čím pridávali ešte strašidelnejší efekt. sovy tu vydávala zvuky a raz za čas niečo v kroví zašušťalo. Aj napriek tomu som sa nebála. Narozdiel od ostatných ktorý sa až od strachu triasli. To nemusím ani ucítiť.  Ale Ike nevypadal že by sa bál.  Ani sa neobzeral okolo seba, ako ostatný. Ako keby sem chodil častejšie. Možno to je aj možné. Posledné dni v hrade vôbec nebýval. Vždy sa niekedy v popoludní niekam vyparatil. Erquila som si predstavovala malého ako on a mladého ako on. Pohladkala som dlhý krk Fiony aby sa nebála. Keď sme zabočili doľava už teraz som videla menšiu chalupu . O záhradku sa nestaral. Na ňom samá vysoká tráva a burina. O tom že tam niekto býva prezrádzal dym idúc z komína. Všetci sme zastavili hneď pred jeho domom a kone sme uviazali o plot. Nepochopím ako môže sám bývať v tejto strašidelnej a nebezpečnej časti lesa. ,,Musí byť typ človeka ktorý chce bývať radšej sám," povedal neprítomne Arné a kráčal rovno k dverám. Aj keď dymilo z komína to tu vypadalo opustene. Vnútri nemal zapálené sviečky a z toho domu išiel strach. A už pri pohľade dovnútra oknom som videla neporiadok. Čo je to za človeka? Ako on má nás priviesť k záhrobníkom? Arné nám podaroval posledný nevyčitateľný pohľad a vzdychol keď klopal na dvere. Najprv nikdo neotváral ale pod ďalšom klopaní niekto len zakričal. ,,Čo chcete!" Vypadá ako keby bol opitý.  No skvelé, s nami nepôjde len nepríjemný človek ale už aj opitý. Keby som tak vedela zobrala by som naše typické zelené pivo, ktoré by sa mu veľmi páčilo. Skôr ako sme sa všetci na seba nechápavo hľadeli dvere sa rázom otvorili a v ňom stál nižší muž s páskou cez pravé oko, vypadal tak na 50 rokov, plešína na dlhý vlasoch ktorú čiastočne skrýval riedkym chvostom a smrdel alkohollom a cigaretami.  Už na pohľad sa mi znechutil a silno som pochybovala že práve on má nás zaviezť k záhrobníkom. Budeme sa len zdržiavať a okrem toho už dosť meškáme. Ktovie kde až je. Keď som sa pozrela za ním len sa mi potvrdila to čo som cez jeho okno videla. Neporiadok jak v chlievy. Na každom prázdnom mieste sa povaľovali špačky od cigariet. Taktiež som si všimla aj drevené ťažké poháre pováľať sa po zemi a sud od piva ktorá ani neviem odkiaľ má. Je výslovne zakázané mať vlastný sud od piva. Trestá sa to useknutým jeho pravej ruky alebo pokiaľ je ľavák tak ľavej ruky. Ale keďže chcem aby nám pomohol dám mu zatiaľ pokoj.  Všetci si ho predstavovali úplne inak. Možno nejako mocnejšieho, maldšieho a normálnejšieho. Teraz len náháňa hrôzu a každý by sa len bál že nás prebodne nožom. Kto ho zobral o oko? Keď som si ho premeriala bližšie všimla som si aj jeho sivé oči, ktoré na nás uprene pozerajú a veľké vačky pod očami. Strach a hrôza. Najradšej by som našla iné riešenie ale aké? On je tuším naša posledná možnosť. Len či to príjme. ,,Ike, čo tu ty robíš, nevieš že tu pracujem?" Podráždene na neho zagánil. Mala som pravdu. Je opitý a ktovie kedy bol naposledy aj triezvy. Až sem som ucítila ten alkohol z jeho úst.  ,,A kto sú tito všetci?!" Všetci len zírali a nemohli pochopiť kto tu pred nami stojí. Jedine Ike nebol z neho vydesený. Ako môžu byť tí dvaja priatelia? Veď sú úplne odlišný! ,,Erquil, poviem ti to po ceste, potrebujeme od teba pomoc," prekvapilo ma ako nechce Ike zdržiavať.  Veď aj prečo by mal? Po je jeho vzor a najlepší priateľ tak ako môj najlepší priateľ. Poa majú všetci radi. Erquil sa na to len zasmial a oprel sa ramenom o zárubňu jeho dverí. ,,Pomoc? Komu vďačím za takú zdvorilosť?" Opäť sa zasmial. Keby som mala ešte druhú možnosť ako by sme zistili kde to je, túto by som ihneď vylúčila. Veľmi sa mi hnusil a už teraz som bola z neho nervózna.  ,,Potrebujem aby si ich odviedol k záhrobníkom,"  Erquil sa uškrnul. Čakala som že sa opäť bude smiať jak blázon ale on len nahodil jeho otrasný úsmev. ,,Načo k nim? Idete si pre svoju vlastnú smrť?" Opäť sme sa všetci po sebe nechápavo pozreli. Tak toto som naozaj nečakala. ,,Erquil mi máme naozaj naponáhlo odvedieš ich tam?" Všimla som si veľmi dobre že aj Ike stráca trpezlivosť a každá minúta je pre neho utrpením. Erquil sa otočil k svojmu chlievu a opäť sa uškrnul. ,,A čo alkohol? Takto samotného ho tu nemôžem nechať," tentoraz sa zasmial len potichu a ruku si priložil k ústam. Vypadal ako keby nad tým uvažoval a všetkým už liezol na nervy. ,,Zobereš si ho zo sebou, Erquil jedine ty vieš kde sa nachádzajú,"  tvrdohlavo ho presviedčal ale vypadal tak že ho ani nepresvedčí. ,,A čo z toho budem mať ja?" Pevne som zaťala päste. Len nás zdržiava! Asi som mala nájsť iný spôsob ako zistiť kde sa to nachádza. S týmto len strácame veľa času.  ,,Dlžíš mi to! Aj to je stále málo čo som pre teba spravil!" Erquil vypadal že to ani nepočul a hral sa so svojimi nechtami. Uvažoval nad tým. ,,No dobre, ale len kvôli tomu, len počkajte, svoje zlatíčka tu predsa nemôžem nechať," a zabuchol pred nami dvere. No stále lepšie byť tu vonku ako tam v tom smrade. ,,Veľmi zvláštný človek," zmohla sa Aura len pre toto a pozrela sa na Ikea ako všetci z nás. ,,Ja viem, ale on je inak dobrý človek, on je schopný pomáhať ako vidíte, len sa nedokáže zbaviť tých jeho zlozvykov," v tom mal trošku pravdu. Neprijal to keby bol zlý človek ktorý by myslel len sa seba.Bojím sa že ho celú cestu neznesiem. Bude určite opitý a sotva spraví čo i len krok. Ako s nim mám potom ísť na takú dlhú cestu?  Už teraz mi lezie na nervy. ,,A toto je tvoj priateľ? Veď je oveľa starší ako ty," Pri tejto otázke som sa uškľabila a snažila som sa abyto nepočul. Ike nad tým len mykol plecama a už som sa sústredila len na jeho nie peknú  záhradku.  Erquil vyletel náhle z dverí  s machom na chrbte, kde by mal byť zrejme pivo. Skrčila som nos keď mi jeho smrad z alkoholu dostal až do nosa a to som celkom ďaleko od neho. Bol to naozaj čudný človek. Keď som na pozrela na ten mach čo má na chrbte ma striaslo. Možno budem vypadať ako moja matka ale vypadá to naozaj dosť ťažké a nepotrebujem aby spadol hneď v polovičke cesty. Už dlhšie rozmýšľam ako by sme tam boli rýchlejšie. Mohol to byť rýchlo kôň ale to nieje dobrá voľba.Spomenula som si na moje vreco prevesené cez moje plece. Bolo by to dokonalé pre jeho chrbát. Ale aj tak to stačiť nebude. Už tu vidím ako ho má plnú. Poprosila som otca aby začaroval jedno ľahké kúzlo aby vo vrecu bolo dsť miesta ale stále by mal takú malú veľkosť. ,,Načo?" Pošepkal mi. Len som mykla plecami. So vzdychom mi mávnutím ruky zaslal kúzlo a podal mi ho. Podišla som k Erquilovi a opatrne som mu ho podala. On len na to nechápavo hľadel a nie najkrajšie sa na mňa pozrel. ,,ČO je to?" Podráždene vyslovil až som sa mysla.  Z jeho úst bol cítiť alkohol tak silno že už teraz ma napínalo. Vlastne on smrdel celý. ,,Daj si tam to pivo, to nás nebude tak spomaľovať," po chvíle uvažovania mi ho odtrhol z ruky a všetko pivo doň vyhádzal. 

Áno viem že dosť neskoro ale nechcelo sa mi ale je tu ďalšia časť a ospravedlňujem sa vám že sa mi zhoršil môj písaci štýl :/