Hazel: Blúdenie

veľké šťastie

Otec neprišiel. Namiesto neho prišiel Arné, Trek, Dália, Lór,Po a náš ránhojič. Nevšímala som si ich, ja som chcela len jediné. Zachrániť Fionu. Po  ničom inom netúžim.  Neznámi strelec už nestrieľal šípy ale stále som veľmi ostražitá. Fiona dýcha pomali. Viem že sa snaží prežiť kvôli mne, ale zdá sa mi že už to nezvláda. Rana je hlboká a veľmi vážna. Zrazu som začala vnímať v tomto okamihu už len to ticho, šušťanie lístia a povievanie vetra. Bolo mi to jedno, opierala som sa stále o Fionin trup a šepkala jej upokojujúce slová a rozprávala som je aj naše zážitky. Jeden ma zvlášť najradšej. Bolo to pred dvoma rokmi. Vtedy vo mne prúdil veľký hnev a tak som si ho išla vypudiť na jazde na Fione. Prikázala som jej aby uháňala tak rýchlo ako môže. Pri tej rýchlosti sa mi rozplietol vrkoč, ktorý mi ho starostlivo urobili kaderníci. Pevne som sa držala jej hladkej hrivy a bolo mi jedno kam ona zamieri. Ja som mala len hlavu zakrytú o jej hrivu a zatvorené oči. Vtedy som sa cítila voľnejšia ako keď len jazdím na nej a len tak kráča. Ani som sa nepozerala okolo či tam nebude nejakou náhodou nejaké zviera, ktoré by sa k nám snažilo dostať, čo je vlastne nemožné. Naplnená hnevom som až potom zistila prečo zastala.  Fiona zastala na nádhernej lúke, plná kvetov rozličnej farby. Najviac ma zaujali  kvety takzvané Prasličky. Sú to kvety s obrovskými lupienkami, ktoré menia farby lupienkov podľa toho aké bude počasie. Vtedy bolo veľmi horúco takže ma neprekvapilo keď boli oranžovo žlté. Prasličky okrem toho aj žiaria a vždy keď nimi pohneme tak z nich začnú padať malé trblietky. Má aj veľmi dobré využitie.  Používajú ho ránhojniči ako liek na hlboké rany. Hneď ako z neho spravia masť a natrú to na ranu na druhý deň rana zmizne a ani nebudeme vedieť že tam vôbec nejaká bola. Okrem toho veľmi dlho vydrží keď ho niekto odtrhne. Keď som ho odtiaľ odtrhla mi doma vydržala dva mesiace a jeho vôňa aj tak stále zotrvávala.  Na tej lúke bolo aj veľa iných kvetov o ktorých som, nevedela a ku každému jednému som si privoňala. Slnko na mňa hrialo ako keby vedelo že tam prídem. Alebo Fiona len chcela aby som tam bola?  Fiona bola vtedy šťastná ako nikdy predtým. Kvety jej veľmi chutili a tráva ešte viac. Behala tam ako nikdy predtým. Ja som sa len smiala a pozorovala veľkých motýľov ktoré mi okolo môjho tela lietali.  Víly sa tam vyskytovali len veľmi málo. Ale bola som rada že mi nebzučali vedľa ucha, lebo to bolo čoraz otrávnješie. Doteraz na to spomínam. V zármutku a so slzami v očiach až teraz zistím že tu nikoho nepočujem.  Okrem jedného. Bolo to érdžanie ale znela presne ako moja Fiona. Ona to ale nemohla byť. Ona sotva na mňa pozrela od samej slabosti.Prvý krát čo tu sú Arné a ostatný som sa obzrela. Pred sebou stál nádherny biely kôň, ktorý žiaril a vypadal presne ako Fiona. Len bol biely.  Takého koňa som nikdy nevidela. A vôbec nie takého ktorý by aj žiaril. Zrazu nikoho okrem tej nádhery nevnímam . Stál tam tak pokojne, ako keby sa nič nedialo. Ale neunikla mi jedna vec. Veľká rana na zadnici, presne tam kde ho má Fiona. Čo to má znamenať? Napadne ma že je to záhrobník. Že je to anjelský kôň, ktorý si ide pre Fionu. Spomeniem si na knihu ktorú som nedávno čítala. Bolo to o chlapíkovi ktorý prežil smrť. Ktorý ako keby vstal z mrtvých . Popísal tam že keď zomieral sa pred neho zjavila jeho silueta. Presná jeho podoba ktorá sa na neho usmievala. Keďže zomrel na spadnutie z rebríka kvôli čomu mal tvár celú krvavú a zlomenú nohu, jeho podobizna bol presne ako on.  Tvár celá krvavá a mal aj zlomenú nohu. Zdalo sa mu to veľmi čudné a bol z toho veľmi vydesený. On ho upokojoval že všetko bude dobré keď s nim pôjde. Väčšina ľudom to nepríde na myseľ že ho chcú odviesť do záhrobia, ale jemu áno. Tak ich prosil o milosť.  Aj keď to trvalo dlhšie kým ich presvedčil, ho nechali nažive ale len kvôli tomu že bol veľmi čestný a dobrý človek, ktorého majú každý rád.  Bože, nie! Je to záhrobník! Je to Good!  Keď som sa pozrela na Fionu, mala už zatvorené oči. Fionina duša stála hneď vedľa jej podobizny. Stratila som Fionu. Fiona. Možno sa to dá ešte nejako zachrániť. Možno mi bude ten Good rozumieť a ja ho presvedčím ako ten chlapík. ,,Prosím, prosím, neberte mi ho, je to môj prateľ ktorý ma všade ochraňoval, prosím, pekne vás prosím," ešte stále som hladkala nehybné telo mojej Fiony. Good vypadal že mi rozumel. Snažila som sa ucítiťť pocity u neho aby som zistila či som ho ako tak presvedčila, ale nedalo sa. U Goodov sa to nedá.  Zrazu som pociťovala obrovskú únavu. Chcelo sa mi hneď teraz zaľahnúť, ale to som si nemohla dovoliť. Musela som tu byť s Fionu. Musím Gooda presvedčiť aby mi ho nechal. Musím...

Myslela som že pod sebou ucítim mäkkú trávu ktorá ma bude štekliť na líci. Ale nebol. Ucítila som len teplú a hladkú látku z hodvábu, ktorú podľa jej mätovej vône-ktorú dávaju vsnaď všade- oprali ešte potom ako som vstala ráno z postele. Snažila som si spomenúť čo sa udialo predtým ako som zaspala. Môj mozog ešte stále neplánoval spolupracovať a ja som ho za to v duchu začala hrešiť. Och, nie, Fiona. Ona umrela a mňa tu nechala samú. Ona mi bola ako sestra s ktorou sa ,môžem kedykoľvek vyrozprávať. Aj keď je to vlastne kôň, ale v čom je rozdiel? Niekedy je najlepšie vyrozprávať, aj keď mi na to nič nepovie. V mojom prípade je najlepšie keď k tomu nič nepovie. A práve preto som dôverovala radšej Fione ako komukoľvek inému. Ona ma vždy vypočuje a nechá si to dlhé roky v hlave. A hlavne ma nikdy nezradí a neopustí. Až doteraz. Opustila ma a ja cez tú hrču nedokážem normálne dýchať .Plakať sa mi nedá. Slzy sa mi už dávno minuli a nejako nechcú preč. Nechcem otvoriť oči. Viem že je niekto pri mne. Ale nechcem vedieť kto. Najradšej by som len spala a už nikdy neotvorila oči. Bez nej už nebude nič také ako bývalo. Žiadny kôň ktorého si vyberiem, nebude ako ona. Ona bola výnimočná. Najlepšia. Dúfala som že si nevšimne že som vstala. Nepotrebujem aby ma ľutoval. Alebo ľutovala. ,,Hazel?" Bol to ženský známy hlas. Nemala som na nich náladu. Chcela som aby vypadli, ale niesom tak zlá že by som im to povedala nahlas. A aj trošku som dúfala že to bude Arné. Asi je stále na mňa nahnevaný. Ale prečo, to neviem.  Bola som od Dálii obrátená chrbtom a nechcelo sa mi otočiť sa k nej, aj keď ona za nič nemôže. Môže za to ten strelec a ja ho za to preklínam! Keby sa mi dalo tak plakať. By som tu bolesť ktorá sa mi bude v sebe dusiť dosť dlho vypustila. Ucítila som jej dotyk na mojom pleci, kvôli čomu mi prešli telom zimomriavky. ,,Hazel, prosím otoč sa ku mne, nemáš prečo byť v depresii," ako to? Žeby nejaká nádej?  Keď som sa k nej švihom otočila som zistila že okrem nej tu bol aj Trek a Aura. Nádej sa mi zvyšovala keď na ich tváre boli spokojné tváre. Na všetkých som vydesene vypleštila oči a nedokázala nič povedať.  Tá hrča mi pomali ustupovala a moje dýchanie sa zrýchľovalo. ,,Fiona žije," chcelo sa mi plakať od šťastie, chcelo sa mi skákať od radosti a aj hučať od radosti. Ale teraz som nemala na to čas. Chcela som ucítiť jej blízkosť. Celým telom od končekov mojich prstov mi prešla toľká radosť a nádej, že bolo až nemožné toto zvládnuť. ,,Ona....žije? Fakticky?" Ešte stále som nedokázala uveriť tomu že som presvedčila Gooda. A ani neviem prečo som ho uvidela. Rozmýšľala som že by to mohol byť ďalší z mojich obdarení. Zatiaľ mám len cítenie pocitov u niekoho iného, som imúnna voči iným silám,  obranné svetlo, profesionálne bojovanie. A teraz sa možno pridalo aj videnie záhrobníkov.  Dália prikývla nadšená aká som šťastná. Bez rozmýšľania som vstala a obula si svoje čižmy. Obliecť obliekať som sa nemusela, lebo som bola ešte stále oblečená do tých oblečení keď som s Fionou viezla. 

Fiona bola uložena v stajni kde sa dávaju zranené kone. Bola o niečo väčšia ako iné, aby mali viac miesta pri ošetrovaní. Vypadala oveľa lepšie ako predtým, ba aj bola v úplnom poriadku. Rana na zadnici už bola preč a zostala z nej len väčšia viditeľná jazva. Ale to nevadí. Je na žive a to je hlavné. Od radosti ako má vidí zahrabáva kopytom po sypkej hline pod ňou. Vypadala tak šťastná ako ja. Obidve sme sa snažili od šťastia zadržať slzy. Od samej radosti som ju objala a nechcelo sa mi ju pustiť. Nevnímala som okolie tak ako predtým ako si ju chcel zobrať Good. Bolo mi jedno že tu nebol Arné. Teraz som tu len ja a Fiona. Obidve sme živí a šťastný.