Hazel: Blúdenie

zúfalstvo

Celá premočená a uzimená som behala do hradu. Kvapkala zo mňa voda a bolo mi úplne jedno že som do hradu prišla so zablatenými  čižmami a mokrými vlasami. Ako to mohli dopustiť? Alebo ako som to ja mohla dopustiť? Naivne som si myslela že som ho od toho odhovorila ale čoby. On išiel tvrdohlavo za svojim aj keď v duši vie že je to nemožné. Bojím sa že ho stratím.  V tej knihe ktorú čítal muselo byť aj napísane aj to kde sa to nachádza. Aj keď neviem kde sa nachádza, viem že to musí byť veľmi ďaleko až za chránenými uličkami. On už musí byť ďaleko, lebo jeho kôň je zo všetkých najrýchlejší. Ale Fiona tiež nieje najpomalšia a keď sme s Poom, mamou a Lórou pretekali vždy som skončila ako druhá. Je tu ešte malá nádej že ho dostihnem. Čakala som že budú v suterénu ale oni boli v Poovej izbe. Jeho izba nebola taká veľká ako moja , ale bola tak priemerná. Ale mal to tam útulnejšie ako ja a dobre sa tam spalo. Vždy keď bol Arné na love, som k nemu chodila spať. Najčastejšie keď som mala nočnú moru. Jedine on ma dokázal upokojiť a to tak že ma objal alebo mi len šepkal jeho príhody. Na to som vždy zaspala. Ale všetko bolo nezáväzne. A teraz keď ho nedostihnem s nim nikdy nebudem spať v jednej posteli a nebude mi šepkať jeho vtipné príhody. Kvapky vody ktoré boli nanesené na mojom oblečení a vlasoch tiekli na zem. Upratovačky nebudú moc nadšený z toho keď to budú umývať ale teraz je mi všetko jedno. Všetci ma ľutovali. Všimla som si list na jeho nočnom stolíku pri posteli. Prekvapilo ma že sa tu nachádzal aj Arné, ktorý sa ma snažil vyhýbať pohľadom. Ale na to som sa nesústredila, už len na to aby Po prežil. ,,Ako ste to mohli dopustiť?" Nastavila som ešte pokojný tón ale stále v ňom vládol hnev a sklamanie. Chcelo sa mi plakať. Ale nedalo sa.  Cez ten hnev sa mi nedalo. Hnevala som sa na Poa a hlavne na seba! Dopusila som toho že miesto toho aby som bola v hrade som bola na Úponkovom strome. Mala som ho srážiť ale zase nemôžem ho strážiť 24 hodín denne. Mala som dať k jeho komnate aspoň stráž a zamrežovať okná. Presne to som mala robiť! Aspoň by neušiel. Na ten list som sa ani nepozrela. Vedela som čo je tam a nemienim si to prečítať. Určite tam bude niečo ako že keby sa nevrátil aby som sa s tým rýchlo zmierila alebo čo ale ja viem že ho dostihnem a privediem naspäť do hradu a už ho nikdy nepustím. Nikdo mi neodpovedal. Veď aj prečo by mali? Mala by som sa prezliecť a upraviť alebo aspoň zmyť tie čierne kruhy pod očami od maľovátiek. Lenže namiesto toho som utekala za Fionu a nevšímala som si ako kričia moje meno. Musím ísť za ním, veď je to môj najlepší priateľ. On ma upokojoval keď som plakala, on ma dokázal rozosmiať pri každej udalosti. Zato Arné tu nebol somnou.  On sa radšej venoval svojmu lovu ako mne. Cez dážď som mierila až do stajne. Nemôžem plakať, musím byť silná. Fiona tam v stoji odpočívala a zaérďžala keď ma uvidela. Skôr ako som otvorila dvere jej miestečka ma ramenom  niekto otočil. Bol to Arné. Keďže som bola ešte na neho nahnevaná- aj keby som o neho mala bojovať- sa mi ťažko pozeralo do jeho tváre. A ešte keď tam mal vyčítavý pohľad na ktorý sa nedal ani pozerať. ,,Kam si myslíš že ideš?" Odtrhla som sa od jeho zovretia a vrhla na neho nie príjemný výraz. ,,Kam asi myslíš? Ty si naozaj myslíš že ho nechám zobrať záhrobnikom? Tak to si na omyle!" Kričala som na neho. Nie aj kvôli tomu aby som si vyliala srdce ale cez ten dážď nás nebolo poriadne počuť. Ale skôr kvôli tomu hnevu čo sa u mňa hromadila tie roky čo som tu. ,,A to si naozaj myslíš že pôjdeš sama? Veď to je veľmi dlhá cesta a okrem toho pochybujem že vieš kde je to!" Arné mal pravdu. Naozaj neviem kde to je. Rátala som s tým že sa opýtam Ubera, ktorý sa nachádza celkom blízko nášho hradu. Aj keď viem že je to riskantné, lebo my sme sa veľmi dlho nevideli a neviem či sa ma na mňa ešte hnevá ako som mu utiekla. Zahriabla som si rýchlo mokrý pramienok mojich vlasov za ucho. ,,Opýtala by som sa Ubera! On vie viac o tomto lese ako ja a určite vie kde sa nachádzajú aj záhrobníci!"  Tvrdohlavo som išla za svojim a pozerala sa na Arného mokrú tvár. ,,TO je ten obor? Ako vieš či si ťa bude vôbec pamätať? Veď naposledy ťa videl pred 5 či 4 rokmi!" 

,,Pamätal by si ma! Ja by som  mu nejako pripomenula že ma zachránil!" To už om otvárala dvierka a dala sedlo na Fionin chrbát. Jej rana je oveľa lepšia. Už z nej zostala len väčšia jazva a to vďaka otcovým kúzlam. ,,Hazel, dovoľ aspoň aby sme išli s tebou, veď to je nebezpečné ísť takto sama a pochybujem že pôjdeš len chránenými uličkami," prerušil dlhšie ticho kde bolo počuť už len padajúci dážď na zem. Tentokrát mal už pokojnejší hlas ale stále tak isto zúfali. Prestala som s nastavovaním sedadla na Fionin chrbát a otočila sa  k nemu. Ale moja tvár plná hnevu stále zotrvávala. ,,Ako mám vedieť že na mňa nebudeš pozerať tým vyčítavým pohľadom? Alebo sa mi nebudeš uhýbať pohľadom?" Ticho. Arné len nad tým sklonil hlavu a hanbil sa mi pozrieť do očí. Ja som vedela že na to nič nepovie a ďalej som nastavovala sedlo na Fione. Tentoraz sa mi slzy objavili a už som ich nevedela zastaviť. Snažila som sa plakať potichu aby Arné nevedel že plačem. Nechcem aby si o mne myslel že som slaboch alebo len citlivka. A rozhodne nechcem aby ma nejako utešoval. Nemám na to vôbec náladu. ,,Hazel, ty plačeš?" Dočerta, zahrešila som si v mysli. Myslela som si že cez tiie kvapky v tvári si to nevšimne ale ako vidím on je veľmi všímavý. Bez nejakej odpovede som sa snažila zapnúť  to hnusne sedadlo k Fioninmu chrbtu ale nedalo sa. Len aby sa to nepokazilo. Nevšimla som si ako Arné ku mne pristúpil. V skutočnosti ma tešilo jeho blízkosť. Odkedy keď sme mali obed na deň kedy prišli si držal odomňa odstup, ale teraz je už bližšie ku mne. Ale stále som sa mu nepozerala do tváre. Radšej som moje slzy nechala voľne tiecť po mojej mokrej tvári. ,,Neplač, len to prosím nie," a objal ma. Najprv som mu to opätovať nechcela ale cítila sa tak bezpečne že som sa k nemu pritisla väčšmi a plakala už len do jeho koženého trička. Už som sa zrazu cítila ako pred pár rokmi kedy sme si boli bližší. Môj hnev o trošku ustúpil a už som sa ho chcela len dotýkať. Najradšej by som sa ho chcela opýtať prečo bol na mňa nahnevaný ale rozhodne na to nebola dobrá chvíľa. ,,Asi by sme mali ísť hľadať toho Poa," pošepkala som a on si ma odtiahol. Aj keby som najradšej zostala v jeho hrejivom objatí. Ešte posledný krát sa mi zapozeral do očí a obidvaja sme namierili k hradu za ostatnými.

A tu je ďalšia časť :) Trošku aj napínavejšia :) no dúfam že sa vám to páči :D