Hazel: Blúdenie

Prekvapivé stretnutie

Keď sme už boli v jedálni pri stole a jedli sme jedlá vysokého výberu som celý čas držala Arneho za ruku. Mala som tak pocit że ma už nikdy neopustí a zostane tu stále len somnou. A už neodíde . Všetci vylovili velmi veľa zvierat, ktorý nás uživia na celý mesiac a hneď na to odídu. Zosmutnela som pri myšlienke že opäť sa rozdelíme. Dovtedy ich musím nejako presvedčiť.
Všetci do jedného sa tu napchávali zvlášť chlapi. Ani sa im nečudujem. Pozrela som sa na Arného a usmiala sa. On mi ho opätoval a pomali sa jeho pery približovali k mojim. Naše pery sa po takej dlhej dobe konečne navzájom spojili a ja som ďakovala všetkým za túto chvílu. Chutnali dobre a bozkával sa ešte lepšie ako predtým. Dokázala by som prežívať túto chvílu aj večnosť. Odtiahli sme sa od seba a pozreli sa na seba. Pohladil ma po líci, a po tele mi prešli zimomriavky od temena až po špičkách mojich prstov na nohách. „Milujem ťa," pošepkal mi do ucha aby to ostatný nepočuli. ,,Ja teba viac" pošepkala som mu to naspäť a opäť sa venovala otcovmu monológu o tom čo tam robili. Nejako ma to nezaujímalo, hlavne že už sú naspäť. ,,A o mesiac pôjdeme loviť znova," táto veta mi udrela do hlavy, a nedokázala som to dostať z hlavy preč. Sklamalo ma to. Nechcela som o tom ani hovoriť a vôbec nie počuť. Otec bol velmi nadšený ked to vyslovil zato mne už prešla chuť do jedla. ,,Určite že pôjdeme dúfam že nájdeme vela takých zvierat," hlboko som dýchala aby som nevybuchla od zlosti, ktorá sa mi nahromadila. Oni asi nevedia ako sa my ženy bez nich cítime keď tu niesu? ,,Kedy tak presne pôjdeme? " Opýtal sa Trek a to už som naozaj nevydržala. Moje nervy sa utrhli a rukou som buchla do stola. Bolo to naozaj silné, ale bolesť som necítila. Všetci stíchli a každé oči sa pozerali už len na mňa a sledovali čo urobím alebo poviem. Nič som nepovedala. Bolo by to zbytočné. ,,Miláčku? Niečo sa ti stalo?" Opýtal sa ma otec, keď na mňa pozeral ustarostene.  Ale áno stalo otecko môj. To že sa zase od seba odlúčime a ja budem zase mesiac čakať kedy sa vrátite a báť sa či sa vám nič nestalo. Bez slova som utekala do svojej komnaty a neobhliadala sa za seba. Bola som zaliata hnevom a zvlášť zármutkom. Chcelo sa mi plakať, ale nebudem. Nie kvôli nim, ktorý myslia len na seba. Nepýtajú sa nás dievčať ako sa máme, čo sme robili, len stále blabotia o tom ako bolo skvele na lovu. Ani mi nepovedia pravdu prečo sú doškriabaný. Ľahla som si na posteľ bruchom a objala podušku. Rozmýšľala som o tom keby zase odišli. Opäť by som sa s nimi musela lúčiť, a to ja zo všetkých neznášam. Rozmýšľam aj ako ich mám prehovoriť aby tam už viac nechodili a nechali to radšej na niekoho iného. Chápem že ich to baví, lebo keby nie nechali by to pokojne na poľovníkov, ale je mi bez nich smutno. Okrem toho je to veľmi nebezpečné. Potrebovala som ich pri seba, takisto ako moja matka, Lóra, Aura a Dália.  Veľa krát som mamu počula ako kvôli otcovi plače, ale nikdy to nedala na verejnosť aká je smutná. Snažila sa byť silná. Asi som to zdedila po nej.  V noci plačem a cez deň sa aj snažím nedávať najavo môj zármutok. Všimla som si Arianu ako spí na jej poduške z hodvábu. Už dlhšie som ju nevidela. Teraz ju vidím po prvý krát po dlhej dobe. To je asi preto lebo vždy niekam odletí, ale neviem kam. Nejako ma to nezaujíma.  Podišla som k zásuvke kde ona ležala. Bola tam schúlená do kĺbka a vypadala že sa len tak skoro nezobudí.  Bodaj by som sa tiez dlhšie nezobudila. Nemusela by som sa trápiť kvôli tomu že Arné a ostatný nás zase opustia. Pohladkala som Arianu a podišla ku oknu. Les bol zvyčajne temný, strašidelný a nad ňou sa vznášala hmla .V nej svietili malé svetielka, rôznej farby.  Zvláštnym spôsobom ma to upokojovalo. A čvrlikanie od víl, tým len pridávalo. Otvorila som okno a nadýchla sa poriadne čerstvého vzduchu. Kyslík mi pomali prekysličoval môj mozog. Bolo tu také ticho. Len som sa modlila aby sem do izby nikdo neprišiel a neprerušil túto chvílu. Niekoho som tam zazrela. Nejakú siluetu muža, ako sa na mňa usmieva. Nevidela som na neho dobre. Bol ďaleko. Zbystrela som zrak. Niečo mi hovorí že chce aby som k nemu prišla.  Ale nejako sa mi nechcelo ísť z miesta. Pozeral sa na mňa a bez pohnutia sa na mňa usmieval. Po dlhšej dobe som konečne zatvorila okno a podišla k dverám. Nechcela som aby niekdo videl že idem von. Bolo by to čudné a okrem toho čo by som tam robila. A stále som na nich nahnevaná. Som presvedčená že mali v plánu ma nechať samú, keď za mnou nikoho neposlali. Poobhliadla som sa na obidve strany. Vzduch čistý. Ocitla som sa až v suterénu až za veľkou bránou.  Bola tma.  Jediný zdroj svetla boli len malé svetielka víl. Ale to tiež nedávalo potrebné svetlo. Nedá sa nič robiť. Musím ísť od oka. Vošla som do lesa, a postavila sa na chránenú uličku. Pozerala som sa okolo seba a dúfala som že sa tu objaví. Okolo tváre sa motali víly a bzučali mi pri uchu. Až mi to bolo nepríjemné. ,,Ja som vedel, že sem prídeš," ozval sa neznámi hlas vzadu a ja som rýhlosťou svetla otočila. Stále som mu nevidela do tváre, ale bol vysoký a mal široké plecia. Niekoho mi pripomínal. Odstúpila som od neho a vytiahla môj malý nožík, ktorý som mala pre každý prípad schovaný na opasku. On sa len na to zasmial a priblížil sa ku mne. Ja som sa na to oddaľovala. ,,Keď som ťa videl po prvý krát si sa mi zdala veľmi odvážna, teraz sa mi to len prisvedčilo," ešte stále mal úškrň na jeho tvári. ,,Kdo ste?" Opýtala som sa a premeriavala som sa ho. Čim bližšie bol tým viac som mu videla do tváre. Spoznala som ho. Malá hnedá brada, husté hnedé vlasy, čierne oči....áno Aaron. Ale čo on tu robí?  jeho by som tu nikdy neočakávala. Pozrela som sa okolo seba, ako keby už za stromom sa objavil Arné alebo niekto iný. Asi by ho nepotešilo byť s iným neznámim mužom. Môj nôž naďalej na neho mieril a nechcelo sa mi ho zložiť. Zdalo sa mi nananjvýš čudné že tu zrovna on je. ,,Ty ma nepoznávaš? Keď sme sa ešte včera stretli nebola si tak vydesená ako teraz," Bol tak pokojný. Zato ja som bola z neho rozpakoch. Moje srdce pumpovalo o desať percent viac ako by malo pumpovať. Prečo bol taký zvláštný? A prečo sem vôbec prišiel? Nebola som tým vôbec nadšená. ,,Čo tu robíš?" Pomali som nožík sundávala až k nohám a zamračene na neho hľadela. Zvlášť na jeho čierne oči, ktoré sa ligotali. Rozmýšľam aké on môže mať obdarenie. Žeby priviesť ženu do rozpakov?  ,,Ale, už dávnejšie som zistil že tu väzníte môjho priateľa kráľa Radona, a tak...Jack? Príď sem!" Zakričal do krovia, z ktorého následovne vyliezol trpaslík. Lenže tento nemal bradu, ako iný trpaslíci a ani tučný nebol. Bol to chudý malý muž a na seba mal len obnosené handry, ktoré sa neumývali hádam večnosť. Na rukách mal nejaký košík. Nechápavo som sledovala ako dáva košíček Aaronovi. Na to odtiaľ vybral papyrus a na ňom bolo niečo napísane. Moje oči opäť namierili na malého mužika, ktorý tam už len poslušne stál vedľa Aarona so sklonenou hlavou a rukami vzad. Musí sa ho báť, ako vidím. Čo s ním také robí, keď sa ho tak bojí? Prečo sa ho tak bojí? Mám sa ho báť i ja?  Aaron papyrus rozotvoril a pozrel sa na mňa. ,,Toto je pre môjho priateľa, Radona, nieje tam nič také čo by ho náhodou vyslobodilo, toho sa báť nemusíš, len som chcel aby vedel že ja žijem, že on za nič nemôže, bol by som ti vďačný keby si sa do toho nepozeralala a nikdo z tvojich priateľov alebo strážcov," usmial sa a zroloval ho. Nastavoval mi ruku s papyrusom a ja som ho neisto zobrala do svojich. O čom to on hovoril? Ako za nič nemôže? Asi by som už mala vypadnúť a ďalej sa nestarať.Možno to je len obyčajný neškodný zdrap papiera. Nemalo by ma trápiť čo tam je.  Prikývla som a venovala som posledný pohľad na Jacka, ktorý tam ešte stále poslušne stál a ani jeden krát sa na mňa nepozrel. Bolo mi ho ľúto. ,, Tak ja idem," neisto som len povedal, on prikývol a ja som rýchlo zmizla. Už na moste som sa pozrela jeho smerom, ale on tam už nebol. Ako sa dokázal tak rýchlo premiestniť?