Hazel je naspäť aj s ďalšími dobrodružstvami. Ako princezná sa jej nepáči že sa musí každý deň líčiť a obliekať si šaty, najradšej by išla loviť s Arném,Hansom, Werom, Frodom, Lórom a Trekom, lenže to nieje možné a bude musieť trpieť blízkosť Poa...
Hazel stála presne na tom istom mieste kde sa nachádzala ešte včera. Bolo tu všetko rovnaké okrem hustejšej hmly ktorá sa vznášala nad jej hlavou. Milovala tento vzduch. Bol tak čerstvý a príjemný. Ale Hazel sem neišla dýchat čerstvý vzduch, ona chcela sa pozrieť hnď tam hore. Na tú veľkú jaskyňu. Ešte stále cítila to veľké nebezpečenstvo. Asi preto išla radšej sama. Arné sa zdržal a príde večer. Na jednej strane ju to mrzí ale na druhej strane má možnosť to tam preskúmať. Vďaka burinám bolo ľahké vyliezť až hore. Na okraji jaskyne, z ktorej až vychádzala veľká temnota a strach, rástli kvety rôznej farby, najčastejšie zlatej .Hazel na chvíľu zapochybovala svojmu rozhodnutiu. Asi to mala aspoň niekomu povedať že sem ide. Veď aj keď je tu dosť dlho to tu poriadne nepoznala, mohla sa ich na to aspoň opýtať. Vie len že v takýchto jaskyniach sa sa zriedkavo vyskytujú čarodejníci. Ale čo keď tam nejaký predsa budú? Veď čarodejníci sú veľmi nebezpečný. Pozerala sa na vodopád padajúci dole ktoré vytváralo na povrchu vody malé žblnky a vydávalo to príjemný až slastný zvuk, ktoré jej hladkali sluch. Ona stála hneď vedľa vodopádu asi 5 metrov ďaleko od zeme. Jak sa z boku pozerala dovnútra jaskyne videla len čistú tmu. Tma jej vyvolával strach ale aj určitú zvedavosť ktorú ju naháňalo a aj cez strach došla až dovnútra. S povzdychom si priložila kapucňu na tvár, na ktorej jej nebola vidieť tvár a ocitla sa v chladnom priestore, dosť vlhkom. Nič nevidela cez tú veľkú tmu. Jediný zdroj svetla boli slnečne lúče presakujúce cez vodopád, ani to nedávalo potrebné svetlo. Hazel bola po prvý krát vďačná že si zobrala ešte pred odchodom olejníčku. Vybrala ho zo svojho vrecúška a zapálila ho. Pár krát prešla po priestoru tejto jaskyne. Nič nevidela. Len kvapkajúcu vodu z kvapľov a vodopád dopadajúci na povrch vody pričom vytváralo jemné žblnky. Odvážila vkročiť ďalej a preskúmať to tu aj keď vedela že je to zbytočne, keďže tam okrem pár kvapľov nič nebolo. Ale jak išla ďalej a jak cítila čoraz väčšiu vlhkosť a zimu sa prepadla niekde do diery, ktorú si nevšimla. Diera dokonale splývala so zemou tak preto si ho nevšimla a škaredo spadla na kamennú zem.Cítila ako na ňu padali kvapky vody zhora. Našťastie ju nič nebolelo a vstala bez problémov. Oprášila si oblečenie a poobzerala sa po veľkom priestoru väčšom ako predtým. Mala strach. Nevedela kde je a potom si spomenula na olejničku. Vyhasla a Hazel nemala žiadne iné svetlo. Aj keď mala plášť jej bola veľká zima a vlhkosť jej liezla až za oblečenie. Musí nájsť cestu von inak sa tu zblázni . Ale stále sa nedokázala zbaviť pocitu že tu niekto je. Že stále cíti to nebezpečenstvo aj keď intenzívnejšie ako predtým. Nevedela čo má robiť. Nevidela absolútne nič. Snažila sa znova zapáliť olejníčku. Nič. Nespolupracovala. Nahnevane ju hodila o zem a chytila si hlavu, dúfajuc že niečo vymyslí.Bez šance. Bez svetla sa nikde nedostane, to vedia vsnaď všetci a zvlášť keď je v jaskyni ktorá až kypý temnotou a strachom. Ako keby tu boli uväznený ľudia, ktorý sa snažia odtiaľto dostať preč. Hazel si sadla hneď vedľa mokrej steny, z ktorej kvapkala voda ako slzy a svoju tvár skryla v dlaniach uvažujúc ako sa odtiaľto dostať. Cez tu dieru pod ktorou sa prepadla nemôže ísť, je príliš vysoko. Tam by sa nedostala. Jak sa topila v nápadoch, výčitkách a beznádeje, zazrela svetlo. Pomaličky svoje dlane sundávala z oči a pozrela sa na malú modrú iskru pred sebou. Bez pohnutia pred ňou sa vznášala. Vypadala ako ,,brmbolec" ,modrý ,,brmbolec". Hazel sa ho pomaličky a nežne dotkla. Bola naozaj hebká. A jej žiara jej priam do oka udierala. Svetlo sa pohlo dozadu, a Hazel mala pocit že ju niekam vede. Hazel vstala a následovala malé modré svetlo smerujúce dlhou , temnou a vlhkou chodbou veľkej jaskyne. Keďže je jaskyňa dosť dlhá, trvalo dlhšie kým zistila kam ju svetielko vede.Pred ňou sa rozprestieralo svetlo, ale tentokrát to nebolo malé modré svetielko ktoré ju stále viedlo, boli to slnečné lúče a Hazel dostala novú nádej a radosť. Dostala sa odtiaľto a to je hlavné. Pozrela sa cez otvor jaskyne. Tentokrát tu nebol vodopád, ale zato veľká výška pod ňou. Bola tam burina a kvety. Okrem toho aj lano. Čo tu robí lano? Chodí sem niekto? Býva niekto v tejto jaskyni? Hazel venovala posledný pohľad na jaskyňu za ňou a nachvíľu sa jej zdalo že tam je niekto. Zatriasla hlavou a chytila sa lana a šplhala dolu. Slnko zapadá a ona určite mešká Arného príchod. Musí sa poponáhľať. Na konci lana skočila na mäkkú trávu a ona bola zrazu rada že ju vidí. Pred ňou prebehla nádherna srna, a v kroch sa mihotali malinké zajačiky. Ako keby ju vítali.Ako keby vedeli že bola v jaskyni. Ale nemala čas sa obzerať po nádherných zvieratách slnko zapadalo a musela utekať. Opäť si nasadila svoju kapucňu na seba a utekala čo najrýchlejšie ako mohla. Nechcela zmeškať jeho príchod. Nikdy ho nezmeškala a dneškajšok nebol výnimkou. Utekala ako jej sily vládali až na niekoho narazila. Neúmyselne. Pomaly zdvíhala zrak k neznámemu človeku. Mal čierne obtiahnuté oblečenie z elastánu, čierne boty z kože a výstrih na čiernom elastánovom obtiahnutom tričku odhaloval jeho svalnatú hruď. Tvár mal peknú. Mal menšiu bradku s hustými hnedými vlasami, čo sa jej zdalo veľmi príťažlivé tak ako jeho čierne oči. Čierne oči. Žeby rivelent alebo Degárist? Tak veľmi jej pripomínali Radonové oči. Na chvíľu si zmýšľala či to nieje on, lenže Radon je starý a zostárol ešte viac, má aj zjazvenú tvár a je tlustší. Ale tento je jeho pravý opak, čo sa týka vzhľadu. Tajomný muž na ňu pozeral s veľkým prekvapeným, a Hazel tiež. Nevedela či ma utiecť alebo sa ospravedlniť. Bola z tohoto muža nejako mimo. ,,Mladá slečna, nabudúce sa pozerajte pred seba," mal pomerne hrubší hlas, ale tak či tak práve od neho cítila to nebezpečenstvo a to sa jej nejako nezdalo. Tajomný muž čakal čo povie a bolo mu nepríjemne jak na neho pozerala podozrievavým pohľadom. Hazel sa zakrátko spamätala a ospravedlnila sa. Aj keď jeho tvár bola naozaj pekná, ho Hazel nechcela viac stretnúť, len zo zlého tušenia. Kde mal namierené? Do tej jaskyne? ,,Prepáčte, ja sa volám Aaron a vy sa ako voláte krásna žena?" Aaron jej nastavoval ruku a Hazel ňou len zľahka potriasla a neisto sa predstavila. Keby necítila u neho taký impulz nebezpečenstva asi by nebola pri ňom tak neistá. Ale v tom si spomenula na Arného, kamarátov a otca. Dokedy tu asi tak mohla stáť? Bože, bola z tohoto tajomného muža celá pomiatnutá. Alebo žeby je to len jeho šarm? ,,Prepáčte, musím ísť," a jej kroky behali chránenou uličkou až k hradu. Aaron ešte na ňu pozeral aj keď bola preč. Bola to naozaj nádherná žena. Usmial sa šibalsky a pokračoval ďalej kam mal namierené.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Ahojte tak po dlhšom čase ďalšia časť :) Prepáčte za opozdenie prešla ma motivácia ale už som späť :) na tomto obrázku je Aaron :)Všakže je pekný? :D
