Hazel: Blúdenie

Valčík

Ahoj moja sladká Hazel, ak chceš vedieť ako sa mi tu darí, sa mi darí vynikajúco. Sme vylovili asi troch sobov, jedného divého prasaťa a troch jeleňov. Máme sa tu veľmi dobre a ja už len čakám kedy opäť spatrím tvoju nádhernú tvár a opäť ucítim tvoje sladké pery. Dúfam že aj ty po mne túžiš, tak ako ja po tebe. A nebuď smutná že nejsom pri tebe a nebozkávam tvoje pery, som zatiaľ  v tvojich spomienkach.  Vrátim sa asi za týždeň a vtedy sa uvidíme. Som si istý že si sa už konečne naučila žiť ako princezná, aj keď si ňou aj predtým bola. Dúfam že sa tam s Poom skvele zabávaš a už si prešiel svojou depresiou. Všetci sa tu dokonale zabávame a nikto sa nezranil. Mám ťa najradšej na svete, si taká moja malá a krásna hviezdička, ktorej sa nedokážem nikdy nabažiť. Len čakaj a ja prídem skôr ako si prečítaš tento sladký riadok.  Len treba čakať...

Tento list bol nezvyčajne krátky, ale každé slovo ma naplnilo vášňou, viac ako hociktoré predchádzajúce listy od neho. Už iba týždeň a uvidím nie len Arného ale aj môjho otca, ktorý mi rovnako tiež veľmi chýba. Pri našej rozlúčke som mala pocit ako by som ho znova strácala. Predtým ako opustil prah nášho hradu mi povedal : Neboj, nedávam ti zbohom, ja sa vrátim a môžeme si zahrať šach.  Už je to 5 mesiacov a začína sa mi zdať že sa mi nedokáže vybaviť každý detail jeho tváre. Nahlas som si vzdychla a dopis som odložila medzi ostatné do šuflíka. Mala by som sa tešiť z tohto dopisu aj nad tým že sa otec a Arné vráti , ale keď sa Arné vrátí, musím mu povedať o tom bozku s Poom. Čím viac sa ten deň blíži, tým viac sa ma zmocňuje strach ako Arné na to zareaguje.  Hlavne na to nemysli, nemysli na to.  Aura, Dália,Laňa a Lóra odišli do Radonového kráľovstva a keďže tentokrát je tam kráľ Bilanco,  a je ich dobrým kamarátom sa tam išli pozrieť. Ja som chcela radšej ostať v teple môjho domova. Namierila som teda do stajne. Otec mi kúpil krásneho bieleho koňa, vraj najrýchlejšieho. Už od prvej jazdy som si ho veľmi obľúbila. Najlepšie na jazde na ňom je že na chvíľu zabudnem na Arného odchod a na stres okolo postu princeznej.  Zobrala som sedlo a položila ho na hebký chrbát mojej Fiony. O chvíľu sa rozliehali zvuky kopýt. Vybavovala som si cestičku cez les až k lúke, kde si vždy rada ľahnem a spomínam na všetko čo som zažila. Mám vtedy otvorenú myseľ tak že by si to každý mohol pozrieť. Fiona išla z nádvoria tak rýchlo ako mohla, lebo som jej to tak nakázala.  Jediný krát keď som sa zastavila , bolo pred hlbokým lesom. Vždy keď som sa naň pozrela, mi pripomenul tie zlé dni strávených v ňom ešte pred rokom. Aj keď bol deň, pohľad naň bol temný  a odstrašujúci. Každý deň tam bol silnejší vánok a niekedy sa z nej ozývali čudné zvuky. Niekedy to bol aj krik podobný ženskému kriku. Nejako som to neriešila, lebo ešte stále neviem aké netvory tam môžu vôbec ešte byť. Aj keď mi všetci hovoria že aby som tam neišla, že aj keď ideme chránenými uličkami je to nebezpečné. Ale mňa ten les nejakou silou priťahuje. Fionu som potiahla za hrivu aby kráčala ďalej. Všetci si myslia že ja nemám vôbec strach z ničoho ale jak prechádzam týmto temným a strašidelným lesom so šuchotom lístia na vysokých stromoch, ten strach zrazu príde. Vždy ten strach príde keď sa prechádzam týmto tajomným lesom.  Snažím sa ten strach nejako potlačiť. Pozerala som sa na druhu stranu a potom na opačnú. Nič som nevidela, len lietajúce víly, ktorý mi bzučali pri uchu. Je mi fakt divné že som tu zatiaľ nijakého netvora nevidela. Žeby sa nás ľudí báli?  Nemali by sme sa ich my báť? Vysadla som z Fioni a upokojovala som ju hladkaním po ňufáku. Sadla som si na zaprášenú cestu z hliny a pozerala som na skupinu stromov okolo mňa. Nič zaujímavé som nevidela len vánkom posúvajúce listy  a prekypujúcu temnotu a strach. Dýchala som hlboko, dúfajúc že tým sa zbavím môjho strachu. Ale to zďaleka nepomáhalo. Strach naďalej prevládal a nie a nie sa jej zbaviť. Upokojoval ma iba pohľad na víly a ich jasné svetlo blikajúce pri mojej tvári. Nevnímala som ich a pozerala stále dopredu. Fiona poslušne stála za mnou a nedokázala sa  nabažiť  zelenej trávi. Neviem prečo toto vždy robím keď sem prídem. Možno sa mi tu najlepšie rozmýšľa. Alebo len chcem nejakého netvora vidieť. Sama neviem. Nemohla som si ale nevšímnúť že jedno svetielko  sa odlišovalo od ostatných. Bolo to modré svetielko, jeligož tu bola najčastejšie hnedá červená, fialová alebo zelená. Táto bola od ostatných úplne odlišná a ja som už vedela ktorá víla to mohla mať. Usmievala sa jej šibalským malým úsmevom a jej krídla sa jej šťastne trepotali. ,,Ariana! Ahoj, už som ani nedúfala že ťa niekedy uvidím!" Na znak šťastia sa vždy krúžila okolo mňa a potom si vždy zvyčajne sadla na moje rameno a ja som sa na ňu usmiala. Keby nebola taká malinká by som ju objala, ale takto by som jej ublížila. ,,Keby si vedela čo som ja prežila keď si ty tu so mnou nebola," moja tvár bola otočená k nej a bodala som ju ružovými očami. Odrazu som sa celá zachvela. Zacítila som niekoho. Ako keby nás niekto sledoval ale jak som sa všade pozerala som nikoho nevidela. Bolo to tak intenzívne. ,,Je tu niekto?" Vedela som že táto otázka bola úplne zbytočná, lebo na takúto absurdnú otázku by sa ani neozval. Ale v hĺbke mojej duše som dúfala že vydá nejaký podozrivý zvuk a ja by som už si bola istá že ma niekto naozaj sleduje. ,,Radšej poďme preč," hlasitejšie som zašepkala Ariane, ktorá bez slov prikývla a ja som sa ponáhľala do hradu. Na lúku som pri tom ani len nepomyslela. 

,,Princezná, princezná! Tu ste! Tak sme sa o vás veľmi báli! Takmer ste prešvihli hodinu tanca! Princezná!" Kričali na mňa služobnice, ešte keď som sotva prekročila prah Hansoveho hradu. Prekrútila som očami a a dúfala som v nejaký zázrak, ktorý by ma odtiaľto dostal. Ťahali ma za ruku, asi tri služobnice a mierili sme do tanečného sálu. S pohľadom, ktorý priam kričal zachráň ma, som sa pozrela na Arianu ktorá sa schovala ku kroviu. Bolo mi však jasné že ona je posledná bytosť ktorá by mi pomohla. ,,Je to teraz naozaj nutné?" Unudene som vyslovila keď ma ešte stále ťahali k bráne hradu, bez toho aby mi venovali  pohľad. ,,Jasné, najjasnejšia princezná, každá princezná sa musí naučiť dokonalo tancovať," vytrhla som sa im zo zovretia a ďalej som išla sama. Tak moc som teraz zatúžila hrať šachy s mojim otcom. 

Tanečná sála bola obrovská,krásna a takmer prázdna. Nič okrem hudobníkov tu skoro nič nebolo. ,,Princezná, dneska to nebude ako iné dni, dnes to bude úplne odlišné ," začala so samoľubým úsmevom Nekka, najstaršia zo žien. ,,Dnes budete tancovať s mužom, ktorého sme pre vás zvolili," nebrala som to vážne, vlastne som ich sotva počúvala a hrala sa s nechtami. Otec mi vždy vynadá keď si ich začnem rýpať a znenazdajky som sa pri tej spomienke usmiala.  Unudene som si vydýchla a pozrela som sa do očí jednej z troch starších žien. ,,Kto je to?" Prv než som len mohla hádať akého chlapa mi vybrali ,sem  vtrhol muž. Bol vyšší, hnedé vlasy, hnedé oči ,dobrá figúra. Áno. Bol to Po a mne sa opäť pri pohľade na jeho tvár zastavilo srdce. A opäť sa mi vrátila tá úzkosť z toho bozku a aj z toho ako to poviem Arnému keď sa vráti. V duchu som im vynadala. Práve teraz som nechcela byť s Poom, nie po tom ako som sa mu celé dni úspešne vyhýbam, teda až na to ráno kde som mu jednu vrazila. Oko mal trocha fialové, keď som sa konečne na neho poriadne pozrela. Usmial sa na mňa, ale ja som mu to ani trošku neopätovala. Stále mi bolo zaťažko sa na neho čo i len pozrieť, nieto ešte aj tancovať. ,,Princezná, je to váš priateľ princ Po, ak vám to nevadí," podišla ku mne jedna staršia žena a pozorne si obzerala Poa. Nespokojne som zvráštila čelo. Nemala som moc na výber. Vo fialových šatách a fialových črievičkách som pristúpila k Poovi. ,,Tak a teraz princezná jednu ruku priložte na jeho," trošku som váhala, keď som pozerala na jeho výrazne tmavohnedé oči a na jeho provokačný  úsmev. Podvolila som sa a priložila moju ruku k jeho. ,,Princ Po, a teraz vy svoju druhú ruku položte na princeznin pás," Po to spravil bez váhania , až ma to zarazilo. ,,A teraz valčík, jeden dopredu a potom jeden dozadu," a tak som to spravila. Nikdy som nepochopila prečo som sa mala učiť , čo už som vedela dosť dobre. ,,Tak zase sa stretávame," pozorne som skúmala jeho fialový fľak na oku a jeho úsmev som si vôbec nevšímala. Len sme tancovali, nevnímajúc ich pokyny. Vydýchla som si a keď už sa zdalo že na neho pozerám dlho som sklonila hlavu k mojim črievičkam. ,,Teba sa asi nikdy nezbavím," ticho som zašepkala sotva počuteľne. Nedokázala som sa mu pozrieť do tváre, bolo mi to až moc nepríjemné. ,,Hazel, prepáč za ten bozk a za to čo som ti povedal bolo to voči tebe dosť nespravodlivé a nefér, ja by som mal byť posledný, kto ma poučovať o pravej láske," zatiaľ čo ja som sa na neho pozrela on si sklonil hlavu ako predtým ja. Nečakala som že Po sa mi za to ospravedlní. Nevedela som čo na to povedať a tak som iba povedala: ,,Prepáč mi za to oko," obidvaja sme sa naraz usmiali a konečne sme sa na seba opätovne pozreli. ,,Máš odpustené, budeme priatelia?"na mojich ústach sa  objavil letmý úsmev a zrazu mi zo srdca padol balvan. S Poom sme napredovali a on zrejme pochopil že to čo urobil predtým ako Arné odišiel bola chyba. Bolo príjemné zistiť že mám naspäť môjho kámoša. ,,Budeme," obidvaja sme naraz prestali tancovať  a venovali sme pozornosť naším služobniciam.  ,,Princezná, veď vy ste tancovalo ako kráľovná," rýchlosťou svetla som odstúpila od Poa, keď som si uvedomila že sa na neho tlačím. ,,Dobre, ja už idem spať, som unavená," pokúsila som sa vyhnúť ďalším hlúpym otázkam a rýchlo som sa stratila za dverami.