Autobusový princ✔

4.Autobusový princ

-Ja, len, že ...- povedal po prvej hodine Xavier, no ja som mu skočila do reči.
-Prečo si to akože urobil? - vyštekla som.
-Prepáč, - sklopil Zavi jeho hnedé oči.
-Už je neskoro. Prečo ti vôbec záležalo na tom aby som šla? Máš tisíc báb, s ktorými by si mohol ísť. Prečo teda práve ja preboha? - povedala som mu.
-Vieš, no lebo dnes je jedna trápna akcia, na ktorú ma rodičia donútili ísť, - vysúkal zo seba Xavier.
-A bolo by blbé, keby som prišiel bez doprovodu, - dodal na vysvetlenie.
-Takže som ti napadla ja. Ako posledná možnosť? -
-Nie! Keby som bol s tebou, tak by som to nejako prežil, - zasekol sa.
-S tebou by som prežil všetko, -
-To je síce pekné, ale mal si mi to povedať hneď na začiatku, že o čo sa jedná a nie ma strápniť pred celou triedou. Takže nie. Nájdi si inú „obeť". Určite by sa o teba baby pobili, - bola som vytočená.
-Fajn, - povedal Xavier. -Keď na to nemáš...-
-Ja na to nemám? Čo si tým chcel povedať? - zvýšila som hlas.
-Ale nič. Zavolám teda Monike, - mávol rukou Zavi a vytiahol mobil.
-Akej Monike? - zaujímala som sa.
-Blondíne z mojej zbierky, - odsekol.
-O koľkej a kde? - spýtala som sa na rovinu.
-O ôsmej sa to začína v hoteli Satel. Vieš kde to je? - potešil sa Xavier.
-Jasné, - odvrkla som.

-Takže kedy mám pre teba prísť? - spýtal sa ma Zavi po obede.
-Načo? - začudovala som sa.
-Chceš tam ísť pešo alebo čo? - pozrel na mňa Xavier nechápavo, a neuvedomil si, že ja na akcie nechodím každý deň. Teda lepšie povedané, na žiadnej som ešte nebola. Iba na triednej, ale toto bola iná kategória.
-Zvezieme ťa, - uvedomil si potom.
-Limuzínou si to nevyžehlíš, - povedala som ironicky.
-A týmto? - chytil ma za pás a pritiahol si ma k sebe.
Bolo to také ako prvý krát. Vdychovala som jeho vôňu a cítila teplo, ktoré z neho sálalo.
Kolená sa mi podlomili a chcela som ho bozkávať navždy.
-Si myslíš, že som dáka... to? - odtiahla som sa.
-Nie nemyslím... viem, -
-No dovoľ, - odstrčila som ho.
-Viem, že si skvelá baba, - pozrel na mňa.
-O trištvrte na osem ťa budem čakať. Ak nevieš kde je intrák tak si to zisti... Trebárs aj z otcovej mapy, alebo si najmi niekoho z FBI, - otočila som sa a nechala som tam Xaviera stáť samého.

-Dúfam, že tam nebudú tí traja králi, lebo dnes fakt nemám náladu pozerať sa na ich ksichty, - povedala som Lenke, keď sme vchádzali do jedálne na večeru.
-A prečo ideme tak skoro vlastne? - spýtala sa ma Lenka, ktorá kráčala za mnou.
-Idem so Zavim na jednu akciu, - zobrala som si tanier s Tatranskou zmesou (opäť! ) a pobrali sme sa k nášmu obvyklému stolu.
-Čooo? -
-Noooo, - sadli sme si.
-A to akože fakt? A si mi nič nepovedala! A čo si ideš obliecť? - zahrnula ma Lenka otázkami, keď som jej všetko povedala.
-Pohoda, všetko mám zariadené. Bola som si požičať jednu sukňu. Vieš tú, čo sme minule obzerali vo výklade, - povedala som jej pokojne.
-Myslíš tú čiernu s tými blbosťami? -
-Hej tú. A požičiaš mi tvoje čierne tielko? Na mojom sú nápisy, - spýtala som sa.
-No jasné, - prikývla Lenka.
-Fajn. Tak môžeme už ísť ak si dojedla, - postavili sme sa a odniesli sme zbytok nedojedeného jedla.
Mala som asi hodinu na oblečenie, make up a celkovú prípravu. No potrebovala som viac, čo sa týka psychiky, lebo som bola strašne nervózna. Lenka ma upokojovala , že všetko dobre dopadne a zajtra jej budem rozprávať, že čo sa komu stalo.
-Budeš ako Nový čas, - smiala sa.
-No jasné, - nervózne som sa usmiala.
-Tak ja už idem, - povedala som jej.
-Drž sa zlato, - ešte raz sa na mňa povzbudivo usmiala.

O trištvrte na osem som zišla dole vyobliekaná ako hviezda na červenom koberci. Stretla som zopár ľudí. Chalani po mne zízali a baby závistlivo zazerali. Na chodbe som stretla aj „vždy usmievavého Peťka". Hodil po mne lačný pohľad, ale ja som len prešla popri a nevenovala som mu svoju pozornosť.

Pred internátom už stála čierna audina. Vydala som sa smerom k nej. Vystúpil z nej Xavier. Mal na sebe čierny frak, bielu košeľa a čierneho motýlika. Hnedé vlasy, ktoré mu podrástli od začiatku školského roka mal nagélované a v rukách mal ružu. Vyzeral tak božsky. Okrem Xaviera som si všimla aj skupinku „fajčiarov", na čele ktorej stál Sonnenschein. Jeho reakcia bola dosť komická a keby som nebola taká ohúrená, tak by som zareagovala normálne, teda by som sa začala smiať. Keď totiž Zavi vystúpil z auta, tak Sonnenscheinovi vypadla cigareta z úst.

-Ahoj- pozdravil ma Xavier, keď som k nemu podišla.
-Nevidela si tu takú zlatú babu? Volá sa Geri a býva tu. Asi zabudla, že som pre ňu prišiel. Ale ani tvoja prítomnosť by mi nevadila, keby som nebol zadaný, - povedal s úsmevom a hnedé oči mu žiarili.
-Bohužiaľ ja letím na hip hoperov a nie chalanov vo frakoch, - zasmiala som sa.
Podal mi ružu a dal mi pusu.
-Vyzeráš krásne, - povedal mi, keď sme už sedeli v aute.
-Ďakujem, snažila som sa, - usmiala som sa.
-A to čo malo znamenať, že keby som nebol zadaný? Ty niekoho máš? - opýtala som sa uštipačne.
-Áno, ty o tom nevieš? Volá sa Geri a chodí som mnou do školy, -
-A ako si dospel k záveru, že spolu chodíme? Že ja o tom neviem, - otočila som sa k nemu.
-Mi chceš povedať že nie? - pozrel na mňa psím pohľadom.
-Vidíš a hneď by si mi bol neverný, - buchla som ho do pleca.
-Au! Ešte stále mám modriny. A neverný by som ti nebol nikdy. A keby aj hej, tak by stačilo spraviť jedinú vec...- chytil ma za bradu, keď som chcela odporovať a začal ma opäť bozkávať.

Bozkávanie sme si dlho neužili, lebo za pár minút auto zastalo a my sme uvideli neónový nápis Hotel Satel.
-Tak čo, chceš sa vrhnúť do sveta slovenskej smotánky? So mnou, nehodným, drzým a neuveriteľne sexy primátorovým synom? - chytil ma za ruku a cítila som, že má strach. Povedali by ste si, že to nie je žiadny problém, lenže byť primátorovým synom a v takej spoločnosti, nebola žiadna hračka. Dávať si pozor, čo kde povieš a spravíš a dodržiavať určité pravidlá, to rozhodne nebolo nič pre Xaviera.
-Keď prežívam angličtinu, - usmiala som sa, dala som mu pusu na líce a ťahala som ho vonku z auta.

-Xavier! Zlatko! Poď sem! - kývala nám nejaká čiernovláska, keď sme sa objavili na červenom koberci v hlavnej sále hotela. Nevedela som sa vynadívať. Všade vrava, pekné dámy v róbach so šperkmi na krkoch a páni v smokingoch či vo frakoch ako Xavier. Kde tu sa objavili čašníci, tiež vo frakoch a s podnosmi, na ktorých stáli poháre so šampanským.
Niečo ma vytrhlo zo snenia. Xavier ma ťahal práve k tej neznámej čiernovláske. Mohla mať asi 25 rokov.
-Kto je to? - šepla som mu cestou.
-Ehm... moja nevlastná mama, - odpovedal rýchlo Zavi.
-Tvoja nevl..? začudovala som sa.
-Ahoj Zavi, Zlatko moje. Ten frak ti neskutočne pristane, - pobozkala ho na obe líca.
-Ahoj Dominika, - odpovedal Xavier.
-Koľkokrát som ti už povedala, aby si ma nevolal Dominika, ale Doňa, - zasmiala sa afektovane, pohodila pri tom vlasmi a buchla ho po pleci. Xavier vystrúhal mučenícku grimasu, ale „Doňa" si to zrejme nevšimla a venovala svoju pozornosť bohužiaľ (! ) mne.

-A ty si kto? - pozrela na mňa znechutene.
-No pozri Zavi, tie hostesky majú čím ďalej, tým horšie a horšie oblečenie. A tie číny. Asi sa porozprávam s majiteľom, že akú chamraď to tu zamestnáva. No čo tu stojíš ako bicykel pred krčmou? Dones mi šampanské. Či tu pracuješ ako odstrašovač pre paparazzov? -
-Keď už, tak sa povie prosím. A ak ste smädná, tak si láskavo šampanské doneste sama, - povedala som jej a chcela som jej toho povedať ešte viac, hlavne za tú chamraď, no Xavier si zastal predo mňa.
-To je Geri. A je tu so mnou, - povedal.
-Geri? Ohavné meno. Ale aký pán, taký krám. Xavier sklamal si ma, myslela som si, že máš na viac ako na dáku...- odmlčala sa, aby dodala vážnosti svojím slovám, a zatiaľ si ma premerala od hlavy po päty, - obyčajnú hostesku, -
-To nie je hosteska. To je moja baba, - bránil ma Xavier.
-No ako myslíš. Ale vieš, že Monika by mala záujem, - nedala sa Doňa.

-Geri! - rozbehol sa Xavier za mnou, lebo jeho nevlastnú matku som už viac nedokázala počúvať.
-Prosím ťa, čakaj, - zadychčaný ma chytil za ruku.
-Takže predsa len je dáka Monika? - pozrela som sa mu do očí.
-Ale to nič nie je. Je to len Donina kamarátka. Teda známa či čo, -
-Dúfam, že dnes je tu, - povedala som.
-Ehm, no zazrel som tu jej plavú hrivu a krátku sukňu, - uškrnul sa.
-Ja...- zazrela som po ňom.
-Ale oči mám len a len pre teba, - dal mi pusu.
-Keď len oči, - poznamenala som.
-No tak aj ruky no, - pritiahol si ma bližšie.
-Som celý tvoj, - pošepkal mi do ucha.
-To je už lepšie, - usmiala som sa, no môj úsmev mi zamrzol na tvári, lebo sa k nám práve blížila „Doňa" s nejakou neznámou blondínou v minisukni.
-Zavi, zlatíčko, pozri koho som stretla. Moniku- povedala nadšene a mňa si nevšímala.
-Ahoj, Zavi, - zaklipkala Monika očami nezábudkovo-modrej farby a pohodila vlasmi.
-Ehm.. Ehm, - odkašľala som si, aby som upozornila na svoju existenciu.
-Choď si moja niečo dať k barovému pultu. So Zavim si niečo musíme vydiskutovať. Uži si to tu kým môžeš, - povedala mi chladne Dominika, chytila Xaviera za rukáv a ťahala ho odo mňa preč. Xavier na mňa len zúfalo pozrel a stratil sa mi v dave.