Autobusový princ✔

Epilóg

*Po roku*

-Som tučná,- povedala som, keď sme spolu sedeli na lavičke v parku. Bolo príjemne teplúčko, lebo bol august.
-Nie si,- odporoval mi.
-Ale som,- prešla som si rukou po bruchu.
-Nie si,- naklonil sa ku mne a pobozkal ma jemne na líce.
-Pozri sa, veď vyzerám ako balón!- protestovala som.
-Si nádherná,- tentoraz mi na bruško siahol on.
-To hovoríš len preto, aby som sa nenaštvala. Keby si mohol, hneď by si zdrhol,- vzdorovito som naňho pozrela.
Xavier, ako vždy dokonalo upravený, na mňa pobavene pozrel a pokrútil hlavou.
-Vidíš to?- chytil ma za ruku a zdvihol mi ju pred oči. Na prstoch sa nám obom leskli strieborné obrúčky.
-Si nádherná a si len moja. Prepáč. Si nádherná a STE len moji,- uškrnul sa.
-Keby som...- chcela som protestovať, že keby som vedela, ako budem vyzerať, brala by som tabletky a nepristúpila by som na svadobnú noc „naostro", lenže Xavier na mňa karhavo pozrel, tak som zmĺkla.

Budúci otec môjho malého prekypoval šťastím a chválil sa tým, kde len mohol. Vzorne sa o mňa staral a hoci to niekedy bral až príliš vážne, nechcela som mu kaziť radosť. Bol ako malé decko, sotva sa mi chcelo veriť, že on sa bude o nás dvoch starať. Pardón, troch. Zabudla som na ten parazitický uzlík šťastia, čo som už 7 mesiacov nosila pod srdcom.

-Keby...-
-Ticho, pani Danková. Žiadne keby,- zmäkol a znovu sa ku mne naklonil.
-Keby sme aspoň pár mesiacov počkali,- povedala som, zatiaľ čo on ma bozkával.
-Na čo si chcela čakať? Takto ich viacej stihneme,-
-Aspoň po maturách,- zavrela som oči, lebo ma bozkával na krk a musela som sa sústrediť.
-Veď maturu už máš,- zdvihol obočie.
-Lebo si mi ju kúpil,- zdvihla som obočie aj ja.
-Peniaze sú na to, aby sa využívali, kým ich máme,- už veľakrát sme túto tému rozoberali, takže ho to už nevzrušovalo.
Prvýkrát, keď som mu to nadhodila, šalel od zúrivosti a dva dni sme sa nerozprávali. Pravda, najprv som zúrila ja, keď som to zistila.
-Ale bolo to nefér,-
-Geri,- pozrel na mňa tými nádhernými očami, ktorými ma spaľoval a ja som cítila ako mi do líc stúpa červeň.
-Zavi,-
-Geri,-
-Zavi,-
-Milujem ťa,- nežne sa usmial.
-Aj ja teba,-
-Prečo sa hádame?-
-Baví ma to,- zasmiala som sa a on ma pozoroval.
-Čo je?- spýtala som sa ho.
-Myslím si, že ten malý bude mať úžasnú mamu,- znovu položil ruky na moje bruško.
Toto robil v poslednej dobe dosť často. Vlastne už od začiatku, odkedy som mu to oznámila. To mrňa nemalo ešte ani jeden centimeter a on sa s ním už rozprával.
-Ja si zas myslím, že Christopher bude mať skvelého aj otca,-
-Budeme tými najlepšími rodičmi na svete,- pobozkal ma.

Ja som to vedela už dávno. Nikdy som nesnívala o nikom inom, len o Xavierovi. Zaberal môj životný priestor od toho septembrového rána, keď mi povedal „Ahoj". A to som už nechcela zmeniť. Xavier bol aj bude to najlepšie, čo ma v živote stretlo.
************************************