Autobusový princ✔

6.Autobusový princ

S Lenkou som sa rozlúčila a pobrala som sa na svoju autobusovú zastávku. Keď prišiel bus nastúpila som a pobrala som sa smerom dozadu. Sadla som si do voľnej dvojky k oknu a vedľa seba som si položila ruksak. Ako pribúdali zastávky, narastalo vo mne napätie. Raz to muselo prísť. Stáli sme na Zaviho zastávke. Dala som si na oči slnečné bríle a pozerala som von oknom.
-Môžem? - našiel ma Xavier.
-Nie, - odsekla som a na protest som nechala ruksak tam, kde bol aj pred tým.
-Fajn, chápem to, - stál pri mne a vôbec sa nechystal odísť.
-Nie nechápeš. Ale to je jedno, - povedala som mu.
Autobus sa pohol.
-Prečo si sa na mňa vlastne naštvala? - oprel sa o sedadlo.
-Vieš čo? Skús hádať, - povedala som nahnevane.
-No to fakt netuším. Žeby kvôli tomu, že si skončila pri bare spolu s Konrádom? - povedal Xavier uštipačne a ukázal mi Nový čas.
„Konrád: Konečne zamilovaný? " bol veľký nadpis na fotkou, kde mi Konrád utieral slzy, no vyzeralo to ako keby ma nežne hladil po líci.
Bodlo ma pri srdci a zlosť vo mne stúpala.
-Prepáč, že si ku mne prisadol keď si sa ty bavil v lepšej spoločnosti, - povedala som a keď Xavier otváral ústa, pokračovala som naštvane ďalej.
-Prepáč, že ma urážala tvoja nevlastná matka! Prepáč, že som ti vôbec verila! Prepáč, že som šla s tebou! Prepáč, že som ti naletela! Prepáč, že som ti skrížila tvoj úžasný život! Prepáč, že vôbec žijem! - zastali sme na našej zastávke, schytila som ruksak, odstrčila Xaviera a vystúpila som.

„Es kommt der Tag, an dem der Himmel graue Tränen weint
Es kommt der Tag, an dem die Erde um Hilfe schreit
Es kommt der Tag, an dem's ohne dich viel besser geht"

Pridala som do kroku. Xavier šiel tesne za mnou. Vošla som do budovy a zamierila som do šatní.
-Ahoj, - pozdravila som sa Miškovi, môjmu spolužiakovi.
-Ahoj, bejb. Ako sa máš? Ako si sa mi vyspinkala? - spýtal sa ma veselo. Pozrel sa do zrkadla, čo nám viselo na stene, a napravil si ofinu. Miško bol najzlatší EMO akého som kedy poznala a neuveriteľne som si ho obľúbila. Trávili sme spolu všetky prestávky. Teda ja, Xavier a Miško, ktorý sedel sám pred nami.
-Čauko, - v tesnom závese za mnou sa dokockal Xavier.
-Ahoj- odzdravil sa Miško.
-A celkom gut. Čo ty? - ignorovala som osobu, ktorá prišla. Chytila som Miška za ruku a vybrali sme sa do triedy.
-Stalo sa niečo? - spýtal sa ma, keď sme boli sami na chodbe.
-Zobral ma von. Išli sme na dáku trápnu akciu, kde boli samí trápni vyobliekaní ľudia, ktorí pili šampanské. O tom, že jeho nevlastná matka ma urážala ti teraz nejdem hovoriť, to nie je podstatné. Tak ma poslala sadnúť si k baru, kde mi neskôr robil spoločnosť Martin Konrád, ale to už možno vieš, keďže sme odfotení na titulke v Novom čase. A ... - hlas sa mi zlomil.
-Xavier? - spýtal sa Miško opatrne.
Prikývla som, - On sa tam oblizoval s nejakou blondínou. Monikou, či s kým. Ale to je už jedno. Ja som tomu fakt verila...- pozrela som zúfalo naňho.
-Neboj sa, zlatíčko, som s tebou, - objal ma.
-A si si istá, že si to nepochopila zle? Lebo jemu na tebe fakt záleží, -
-Ja neviem. Ale aj Konrád mi povedal, že je to sukničkár, -
-Čo tam po Konrádovi. Hlavné je to, čomu veríš ty, - usmial sa na mňa.
-Ja neviem, čomu a komu mám veriť. Ale tebe budem vždy. Ďakujem, - objala som ho tuhšie, no v tej chvíli zazvonilo na hodinu.
Okolo prešiel práve Xavier a ja som zacítila jeho vôňu. Vrhol na mňa smutný pohľad.

Celý deň som bola len s Miškom a Xavier sedel sám za nami. Mal neprítomný pohľad a s nikým sa nerozprával. Zato ja som bola mediálna hviezda.
-Ty fakt chodíš s Konrádom? - zhŕkli sa všetci okolo mňa.
-Nie, ja s ním len spím, - odsekla som, - Chcete autogram? Môžem ho od Maťka vypýtať, -
-Takže už nechodíš so Zavim? - spýtala sa ma Iva.
Táto otázka mi kruto pripomenula včerajšok. Xavier otočil hlavu smerom k zhŕknutému davu.
-Nie... on... má teraz Moniku, či Peťu, či ktorú babu, - povedala som.
-A ja som si myslela, že budem mať šancu, - vzdychla si.
-Neviem... on ide skôr na baby z lepšej spoločnosti, keďže je primátorov syn, - chlad v mojom hlase ma prekvapil.
Xavier sa zodvihol, zobral si ruksak a vyšiel von z triedy. Ešte pred tým však pozrel na mňa. Naše oči sa stretli a ja som vycítila tú bolesť, ktorú som mu spôsobila tými ostrými slovami, ktoré som vyslovila.
-A sakra, - povedala som Miškovi, - asi som to prehnala, -
-No asi áno, - pozrel na mňa karhajúco modrými očami olinkovanými čiernou ceruzkou.
-Ale neboj sa, on to dáko prežije, - upokojoval ma vzápätí.
Xavier sa do konca vyučovania už neukázal v škole.

-Počuj, nevieš kde býva Zavi? - spýtala som sa Miška po obede.
-Hej viem, - prikývol, no nedalo mu to, - prečo? -
-Len tak, - zaklamala som.
-Len tak to nebude, - usmial sa na mňa a vysvetlil mi, kadiaľ sa k Dankovcom dostanem.
-Ale to sama uvidíš, - povedal mi a pobral sa smerom k autobuske.
-Díky, máš to u mňa, - zakývala som mu a pobrala som sa cestou, akú mi Miško poradil.

Keď som prišla na Zaviho ulicu uvidela som obrovský dom. Oproti nemu boli ostatné domy len chatrče. Prišla som k plotu a rozhliadla som sa. Anglický trávnik, altánok, kde sa dalo grilovať, bazén s lehátkami a... horolezecká stena. No fakt, nepreháňam.
Podišla som k zvončeku, kde bolo napísané „Danko" a zazvonila som.
-Kto zvoní? - ozvalo sa.
-Ja... ehm... dobrý deň. Ja som prišla za Xavierom, - vysúkala som zo seba.
-Počkajte, - a cvaklo to.

Za chvíľku sa otvorili dvere a vyšiel z nich Xavier. Mal na sebe tričko Linkin Park a čierne nohavice. Začala som uvažovať, či som spravila dobre, keď som tam šla, lebo zrazu sa mi začali podlamovať kolená a vyschlo mi v ústach.
Xavier prišiel k bráničke a oprel sa o ňu.
-Ahoj, - povedala som originálne.
-Ahoj, - odzdravil ma.
-Čo ty tu? - spýtal sa ma prekvapene.
-Ja... chcela by som sa ti ospravedlniť za ten dnešok, - pozerala som do zeme.
-A chcela som vedieť, či si zdravý prišiel domov, - pozrela som hore naňho.
-Vieš ja som rozmýšľal..., - začal pomaly, - a tiež by som sa ti mal ospravedlniť za ten včerajšok. Bol som debil. Ja viem. Prosím, prepáč mi to, - uhýbal mi pohľadom.
-No... ja neviem... ale tak to je už jedno...- povedala som, no on ma prerušil.
-Nie! To nie je jedno! Aspoň mne to nie je jedno. Prosím daj mi šancu. Ja viem, že som ťa sklamal, ale mne na tebe naozaj záleží, -
-Včera to tak nevyzeralo, keď si ... keď si sa ..., - vyhŕkli mi slzy.
-Ona mala narodeniny! A ja som nemal inú možnosť. A keď som ťa uvidel
s Konrádom tak som začal žiarliť! - vybuchol Xavier nahnevane.
-Ale preto si sa nemusel na ňu kvačkať a bozkávať ju predo mnou. Nenapadlo ti, že ako som sa cítila ja? - povedala som.
-Veď ti vravím, že mala narodeniny, - povedal nervózne.
-A ja by som ti v živote nedokázal ublížiť... vedome, - skrotol.
-Teraz už vieš, že ma to ranilo, -
-A je mi to ľúto, ver mi, -
-Ja neviem, rada by som...-
-Dovoľ mi dokázať ti to. Dnes. Ty a ja. LEN ty a ja. Žiadna Doňa, Monika ani Konrád. Prosím, - prosebne mi pozrel do očí, ako keby od toho závisel jeho život.
-Ja... ja neviem...- povedala som zúfalo, no v hĺbke duše som s ním túžila ísť.
-Prosíím, - naliehavejšie to už nemohlo znieť a tak som musela súhlasiť.
-Fajn. Dnes o siedmej teda, - povedala som a otočila som sa na odchod.

-Môžem? - spýtala som sa Sonnenscheina, keď som nastupovala k nemu do výťahu.
-Jasné, - prikývol a premeral si ma. Potom stlačil trojku.
-Ty si včera šla s tým vyobliekaným fešákom, hejže? - spýtal sa ma.
-No, áno, - odpovedala som, -prečo? -
-Len tak. Že ti to pristalo, - výťah zastal.
-Hmm, tak vďaka, - usmiala som sa a odstúpila som sa, aby mohol vystúpiť.
-Nechcela by si ísť niekedy so mnou von? - zastal pri mne.
-No... niekedy snáď by sme mohli zájsť von, - usmiala som sa.
-Tak dobre, - nervózne mi opätoval úsmev a vystúpil.

-Čo sa rehoceš ako nafetovaná? - čudovala sa Lenka, keď som vošla do izby.
-Ups, - zastala som. Mali sme návštevu. Nejakí chalani.
-Čaute, - pozdravila som sa.
-Ahoj, ja som pán Treska, - zakýval mi jeden z nich.
-Teší ma- zasmiala som sa opäť.
-No čo ti bolo také smiešne? - spýtala sa ma Lenka.
-Ááále, - odtrhla som zrak od našich návštevníkov, - Sonnenschein sa ma práve spýtal, či s ním nepôjdem niekedy von, - naširoko som sa usmiala.
-Čoo? ? Sonnenschein? - otvorila Lenka ústa.
-Hej. TEN Sonnenschein. A ja že: No snáď niekedy by sme mohli zájsť von, - začala som sa smiať.
Chalani zízali nechápavo raz na Lenku a raz na mňa.
-Kto je Sonnenschein? - spýtal sa Treska.
-Lenka vám to vysvetlí, ja už musím ísť, lebo som sa nejak zdržala v knižnici. Koľko je hodín? O 5 sedem. No tak akurát. Nečakajte ma, - otvorila som skriňu a vybrala som mikinu.
-A kam to ideš? - spýtala sa Lenka.
-Mám rande... - prevliekla som si ju cez hlavu, - s Konrádom, -
-S Konrádom? - znelo jednohlasne.
-Nečítali ste Nový čas dneska? Som bola na titulke, - zasmiala som sa.
-Sme s Maťkom do seba zaľúbení, - zaklipkala som očami.
-To mi vysvetlíš, - povedala Lenka.
-Hej, hej. Večer. Majte sa, - zavrela som za sebou dvere.