Autobusový princ✔

35.Autobusový princ

-Nechcela by si zájsť ku mne domov?- spýtal som sa jej a chytil som ju za ruku.
-No neviem,- odpovedala váhavo.
-Ja nehryziem, ani nerobím cucfleky,- žmurkol som na ňu a ona sa zasmiala.
Keď som ju potiahol za ruku smerom k nášmu domu, neprotestovala.

Dorazili sme k nám a ja som jej teatrálne otvoril dvere, na čo sa opäť zachichotala. Celkom ma priťahoval tento naivný dievčenský smiech. Kľúče som hodil na stôl v obývačke a zamieril som do kuchyne. Lucia šla za mnou a ja som jej ponúkol cestoviny, čo boli navarené. S radosťou prikývla a ja som ich šupol do mikrovlnky. Po chvíli sme mlčky jedli a nenápadne pozorovali jeden druhého. Teda, ja som veľmi nenápadný nebol, ale v tej chvíli mi to bolo jedno. Vnímal som len jej pery, ktoré si po každom súste vkusne oblizla a jej neposlušné ryšavé vlasy, ktoré mala zaseknuté za ušami. Pohľad mi pomaly skĺzol nižšie a tam som sa kochal prsiami uväznenými v červenej podprsenke a tyrkysovom tope. Predstavoval som si ako jej ju rozopínam a už som sa nemohol dočkať kedy dojeme.

Riad som vložil do drezu a zamierili sme do obývačky. Potom si však všimla dvere na záhradu a chcela ísť von. Neprotestoval som. Mal som silný pocit dejá vu. Hlavu mala obrátenú dohora a pomaly sa prechádzala po vlhkej tráve. Dostali sme sa až k horolezeckej stene, ktorú mi raz daroval otec na Vianoce. Nikdy som ju poriadne nevyužil, lebo ma po mesiaci lozenia prestala baviť. Občas, keď sa u mňa chalani zastavia, tak si spravíme výstup a sedíme na vrchu, mlčky popíjame pivo a užívame si vietor.
-To je tvoja?- prerušila Lucia ticho.
-Dostal som ju od otca,- odpovedal som, na čo ona len zahmmmkala.
-Ak chceš môžeme vyliezť hore,- zdvihol som obočie.
-V takomto stave určite,- povedala.
-Je ti niečo?- spýtal som sa.
-Tebe,- rukou mi siahla na hrudník, ako keby ma chcela od seba odtlačiť.
-Ja sa cítim vynikajúco,- povedal som a priblížil som sa k nej.
-Veď aj ja,- vzdychla si.

Oprel som ju o stenu a rukou som jej vošiel do vlasov. Druhou som ju chytil za pás a začal som ju bozkávať. Lucia ochotne spolupracovala.
Po chvíli som si uvedomil, že ma ťahá naspäť do domu, tak som sa teda nechal viesť. Pokračovali sme v obývačke a skončili sme v kúpeľni. Pamätám si už len to, ako som zbehol len s uterákom okolo pása do obývačky, aby som doniesol poháriky a Absinth, a po prvom ma odpálilo.

Ráno som sa zobudil, na zvuk sprchy. Chytil som sa za hlavu, aby som si spomenul, čo sa včera dialo. Jasné, že som pil, ale čo tá sprcha? Že by bol doma už otec? Nie, ten má prísť až dnes večer a určite by ma zobudil, lebo by zistil, že som chľastal. Zrak mi padol na červenú podprsenku a v hlave sa mi rozbehol sled situácií. Predavačka, ktorá mi podáva dve fľašky, cesta domov, cesta z domu, Stodola, ryšavka...stop....ryšavka v červenej podprsenke a jej kamarátky...Laura? Lenka? Lucia! Preboha!

Zamrel som. VYSPAL SOM SA S ŇOU?? Všetko nasvedčovalo tomu, že áno, pretože nemala kde inde spať a ja som bol včera nehorázne nadržaný. Posadil som sa a pohľadal si trenky. Navliekol som ich na seba a zamieril som tackavo ku kúpeľni.
Chvíľu som načúval pri dverách a zistil som, že voda už netečie. Opatrne som teda zaklopal na dvere.
-Áno?- ozvalo sa spoza nich.
-Ehm...Lucia?- dúfal som, že sa tak volá, inak by to bol pekný trapas.
-Áno?-
-Nepotrebuješ uterák?- zahral som to.
-Našla som jeden,- otvorila dvere a zjavila sa predomnou len v ružovom uteráku uviazanom okolo hrudníka.
Zasiahlo ma to presne. Bol to ako elektrický šok, bolo to ako keď vám zastane srdce. Spravil som krok dozadu.
-Aha, tak okej,- vysúkal som zo seba horkoťažko a snažil som sa nadýchnuť.
-Si v poriadku?- všimla si to aj ona.
-Ale...ale áno.....v pohode...idem do kuchyne...potom príď tam, keď sa ...oblečieš,- zvrtol som sa a zmizol na schodoch.

V kuchyni som si tvár opláchol v studenej vode a oprel som sa o umývadlo. Voda mi kvapkala z nosa a brady na nohy a ja som si prial zomrieť.
Prečo som to spravil? Prečo som to spravil zase? Zatvoril som oči a zovrel ruky do pästí.

-Deje sa niečo?- v kuchyni sa zjavila ona.
-Ale nie. Čo si dáš na raňajky?- otvoril som oči.
-Ja neviem, čo jedávaš?- zamierila smerom ku mne.
-Hmmm... kornfleksy s mliekom,- urýchlene som sa pobral ku chladničke.
-Tak si dám aj ja,- našťastie si sadla za stôl a ja som jej pripravil porciu „výdatných" raňajok.

Jedli sme opäť mlčky, ale ja som tentokrát čumel len do misky. Keď som sa konečne odvážil pozrieť do jej tváre, zistil som, že je pekná, ale nepriťahuje ma. Moje srdce patrilo len Jedinej. A tá tu nie je. Dobre, že tu nie je, lebo by som ju znovu ranil.

-Xavier?- prerušila moju niť.
-No?- pozrel som jej sústredene do očí.
Naozaj nebola škaredá.
-Môžem sa ťa niečo spýtať?- váhala.
-Áno,- prikývol som.
-Kto....kto je Geri? Včera si jej meno niekoľkokrát zašepkal, keď sme sa....bozkávali a aj keď si spal,- očakávala bojazlivo moju reakciu.
Cítil som ako sa mi z tváre vytráca farba a aj lyžička v ruke mi oťažela.
-To je moja priateľka,- povedal som jej pravdu.
-Myslela som si,- prikývla.
-Lucia, ja nechcem aby si si to vysvetlila zle, alebo nejako inak...- začal som ale ona mi skočila do reči.
-Tak prečo si to urobil?-
-Máme teraz...krízu,- slovo rozchod som si nepripúšťal.
-Aha. A ona je odtiaľto?-
-Nie,- dal som jej najavo, že sa o tom nechcem baviť.
-Fajn,- spokojne jedla ďalej.
To jej vôbec nevadí, že som zadaný?

Zazvonil mi mobil. Vyštartoval som rovno k nemu a s očakávaním som pozrel na displej. Volal mi otec.
-Prosím?- zdvihol som sklamane.
Mohla to byť Ona.
-Už sme v Bratislave. Nemyslel som si, že zdvihneš tak rýchlo. Čakal som, že budeš spať. Si doma?-
-Hej som doma, kde by som mal byť?- opýtal som sa ho.
V pozadí som počul Donim smiech.
-Nie ste niekde na chate s Geri?-
-Vlastne, Geri tu nie je...- povedal som smutne.
-A kde je?- spýtal sa otec zvedavo.
-Doma,- vzdychol som do slúchadla.
-Stalo sa niečo?-
-Nie...-
-Xavier?- ozvala sa spoza mňa Lucia.
-Asi už pôjdem,- podišla ku mne.
-Kto je to?- spýtal sa ma otec.
-Kamarátka,- povedal som podráždene. -Kedy teda prídete?-
-Kamarátka? O tom sa porozprávame. Musím končiť,- zložil.
No výborne.
************************************