Autobusový princ✔

37.Autobusový princ

Večer, keď som sa osprchoval a obliekol som si tepláky, ešte s mokrými vlasmi som šiel do detskej. Vystrel som sa na posteľ a zavrel som oči.
-Geri?- zašepkal som.
Zrazu som pocítil jej pery na mojom krku.
-Áno?- zašepkala mi do ucha.
-Hneváš sa na mňa?-
-Milujem ťa priveľmi na to, aby som sa na teba až tak dlho hnevala,-
Telo mi zaliala vlna šťastia.
-Aj ja ťa milujem. Spravil som blbosť, ale ver mi, že som s Kloe nič nemal,- pocítil som teraz jej pery na hrudi.
-Musím ti povedať ešte niečo. Ešte je tu jedna. Lucia. Zaľúbila sa do mňa, lebo keď som bol opitý, stiahol som ju do postele. Nespali sme však spolu,-
-Viem,- posúvala sa smerom ku krku.
-Ach, bože láska,- vzdychol som.
-Ide tvoj otec,- zmizla, lebo v tej chvíli na dvere niekto zaklopal.
-Xavier?- otvoril otec dvere.
-No?- otvoril som oči.
-Ty si spal? Prepáč,-
-Nie, len som relaxoval. Chceš niečo?-
-Či nejdeš jesť. Stalo sa niečo?-
-Nie, nič sa nestalo,- zamračil som sa.
„Len, že kvôli tebe mi zmizla Geri,"
-No dobre. Idem,- zatvoril za sebou pochybovačne dvere.
-Xavier?- vrátil sa ešte.
-No?-
-Volal si už s Geri?- zakvačil sa na kľučku.
-Práve sa chystám,-
-Fajn,- tento krát už naozaj odišiel.

Odvaha z poobedia ma pomaly ale iste opúšťala. Už som mobil v ruke nedržal tak rozhodne ako predtým. Dokonca aj Jej úsmev mi pripadal tak trochu ironický. Odložil som mobil teda vedľa seba a znovu zavrel oči. V tom okamihu sa zjavila.
-Zbabelec!- povedala povýšenecky.
-Čoho sa bojíš?- pocítil som ako si mi sadla na klin.
Bože, tak som ju chcel!
-Teba,- povedal som potichu.
-Ja by som ti nedokázala ublížiť,-
-A čo ...- chcel som jej niečo pripomenúť, ale ona hneď vedela na čo narážam.
-To s tým Erikom ma fakt mrzí,-
-Geri, aj mňa to s Kloe,- povedal som.
-Tak mi to povedz,- nahla sa nadomňa.
Cítil som jej vôňu, jej pery len centimeter vzdialené od mojich.
-Pobozkaj ma,- zašepkal som.
-Nemôžem,- znelo to tak skutočne, až som od prekvapenia otvoril oči.
Váha z môjho tela zmizla a ja som opäť osamel. Vzal som do ruky telefón a našiel si „Pani Dankovú". Už som nezaváhal a stisol som zelené tlačidlo určené pre zahájenie hovoru.

***Gertrúdin pohľad***
Sedela som von s kamoškou a popíjali sme kofolu. No dobre, napodobeninu kofoly, lebo toto okolo kofoly ani nechodilo. Práve prišiel jej fešák tak som sa musela odvrátiť a zahryznúť si do pery, lebo sa pobozkali. Chýbal mi, tak strašne mi chýbal On, jeho pery a neposlušné, majetnícke ruky. A ja krava som ho dnes odignorovala, keď mi prezvonil.
-Ako sa máš, Geri?- spýtal sa ma Kubo.
-Celkom sa dá a čo ty?- snažila som sa viesť normálnu konverzáciu.
-Ale v pohode. Počuj, rozprávali sme sa s Igorom, či by sme nešli niekam na chatu. Niekedy budúci týždeň. Čo ty na to?- prehodil si ruku okolo Ady.
-A šiel by aj Igor?- spýtala som sa.
-Hej,-
-Tak potom nemám čas,- povedala som nekompromisne.
-Čo proti nemu máš?-
-Je tak trochu nechápavý a doterný, lebo som mu už miliónkrát povedala, že som zadaná a on sa ma pokúša stále zbaliť. A keď by sa opil, nebavilo by ma to zase mu vysvetľovať, či nedajbože sa brániť, ak by mu preplo v tej jeho lebeni,- povedala som znechutene.
-Ale mohla by si byť k nemu milšia. Aspoň trošku,- pozrel na mňa, ale ja som len prevrátila očami.
Chcel mi ešte niečo povedať, ale prerušil ho môj mobil. Zamrzla som, lebo zvonenie mi všetko prezradilo. A tento krát neprezváňal. Volal mi.
„Prečo mi, sakra, nemôže napísať sms? Čo chce, do šľaka? Koledujem si o poriadnu aritmiu srdca, ak mu zdvihnem. Na druhej strane... počuť jeho hlas... No tak, zdvihni to! Čo keď je to niečo vážne?" prinútila som sa.
-Prosím?- spýtala som sa trošku bojazlivo.
-Ehm... ahoj,- povedal mi.
Môj stav sa náhle zhoršil. Stačila jedna jediná sekunda jeho hlasu a znovu som do toho spadla. Prestal pre mňa existovať okolitý svet, pretože jediným stredom vesmíru bol On. Prestala som žiť. V tej chvíli som umrela a súčasne začala žiť. Závislá od neho.
-Ahoj,- môj hlas znel nejako podivne tenko.
-Ako sa máš?-
-Celkom dobre, ale nie je to ono,-
„Umieram bez teba!" kričalo moje vnútro, ale ja som sa musela ovládať.
-Aha,- povedal len.
-A ty?- spýtala som sa, lebo som ho musela proste počuť.
„Dúfam, že tiež mizerne. Naozaj som sebecká." skrslo mi v hlave.
-Chýbaš mi,- povedal prosto.
Vyslovil to s takou ľahkosťou, až sa mi to zdalo nemožné. Vyviedol ma z rovnováhy, hoci to bola pravda. Aj on mne chýbal. Odvtedy, čo som nastúpila do autobusu, odvtedy, čo som prišla domov, odvtedy čo som večer zaspávala, či sa ráno zobúdzala. Chýbal mi.
-Aha,- povedala som.
„Čo je to so mnou? Môj jazyk ma zrádza!"
-Prepáč...- začal.
-V pohode,- skočila som mu do reči, lebo som nechcela, aby sa ospravedlňoval za niečo konkrétne.
-Geri...- znovu začal.
-Naozaj... Zavi,-
„Niet krajšieho mena na svete ako je Xavier."
-Tak potom len to som chcel. Počuť ťa a povedať ti, že mi chýbaš,- povedal mi teda nakoniec.
-Aha, tak vďaka. Aj ty mne... chýbaš,- vysúkala som to horko-ťažko zo seba.
-Môžem ti zajtra zavolať?- spýtal sa ešte.
-Jasné,- po prvý krát som sa usmiala.
-Tak sa maj teda,- cítila som, že aj on sa usmieva.
-A Geri?-
-Áno?-
-Ľúbim ťa,-
-Aj ja teba,- zavrela som oči a predstavila som si ho.
Čierne tielko, rifle a čierne niky. Na očiach slnečné okuliare a vlasy nagélované. A potom sú tu jeho pery, najkrajšia a najdokonalejšia časť jeho tela.
-Tak sa maj, Geri,-
-Maj sa, Zavi,- zložila som telefón.
************************************