Autobusový princ✔

34.Autobusový princ

„Radšej jej napíšem smsku."
Začal som ťukať, niečo v tom zmysle, že dúfam, že dobre docestovala a že ju nebudím. Hej, a že by sa mi mohla ozvať, lebo by ma to potešilo, i keď si to asi nezaslúžim. Prečítal som si to ešte raz a zmazal som to. Nemám na to odvahu. Mobil som hodil na zem a chytil som sa za hlavu. Takto to nemôže ďalej ísť. Musím na ňu prestať myslieť, prestať na ňu tlačiť. Z lásky.

V otcovej pracovni som našiel nejaký ten chľast. Luxusná fľaša plná zlatistého moku priam volala, aby som z nej ochutnal. Bola takmer taká lákavá ako Ona. So žmurknutím sa tam objavila. Stála tam znovu len v tričku a bielych nohavičkách, s úsmevom na perách a podávala mi pohár. Vystrel som k nej ruku a ona s úškrnom pokrútila hlavou. S ďalším žmurknutím zmizla.
„Začína mi šibať!" potriasol som hlavou a zamieril k fľaši. Ani som sa neobťažoval s nalievaním do pohárika a odpil som rovno z nej. Chľast to bol veru kvalitný, striasol som sa.
Pobral som sa s fľašou v ruke do obývačky a sadol si pred telku.

Deň mi ubiehal pomaly, to viem naisto, ale to, ako som sa ocitol v posteli, na to si neviem spomenúť. Bolo ráno a mňa opäť bolela hlava. Tentoraz som však nemal chuť vstať.
-Nenávidím ťa! Počuješ! Nenávidím!- skríkol som od zúfalstva a z očí mi vytryskli slzy.
-Vidíš čo si spravila? Som obyčajný úbožiak čo plače! Nenávidím ťa a v živote ťa už nechcem vidieť! Počuješ? Zmizni!-
-Prečo?- spýtala sa ma odo dverí.
-Už ma nemiluješ? A miloval si ma vôbec niekedy?- mala na sebe modré priliehavé tričko a minikraťasy. Upierala na mňa načierno-olinkované sivo-zelené oči.
-Geri?- vydýchol som.
Nebola tam. V tom som začul ako mi zvoní mobil. Prišla mi správa a tak som sa posadil. Narýchlo som si nevedel spomenúť kde som ho nechal, ale zrejme bol niekde na prízemí. Zatočila sa mi hlava, keď som vstal z postele, ale na to som nedbal a bežal som dolu schodmi do obývačky. Zvonenie ustalo. Schmatol som ho do ruky a srdce mi prestalo biť.
„Pani Danková".

„Ahoj, chcela som len, ze som docestovala dobre, aby si sa o mna nebal. Ty si v poriadku? Geri"

Tú správu som si prečítal ešte zo trikrát, kým sa mi srdce dalo do normálu.

„Ahoj. Som rad, ze si v poriadku. So mnou je to ok, preco? Z" odpísal som a dúfal, že sa mi ozve aj ona.

Bol to jediný možný spôsob ako byť s ňou. Jasné, mohol som jej aj zavolať, ale na to som ešte nemal odvahu. Bolelo by ju to a mňa tiež. Nechcel som si ani predstaviť, koľko utrpenia musela prežiť a koľko sily musela vynaložiť na to, aby mi napísala. Zrazu som sa cítil ešte mizernejšie. V ušiach mi stále znel ten jej plač, keď ma vyhnala z izby. Zatvoril som síce za sebou dvere, ale nepomohlo to. Do smrti si to budem vyčítať. Z úvah ma vytrhla smska.

„Neviem, vzdy si sa mi ozval, ked sme boli od seba. Ale zrejme som si to len namyslala a si v poho. G"

„Prepac, keby som vedel, tak sa ti ozvem, len som nemohol najst odvahu. Prepac este raz. Fakt ta milujem. Vrat sa. Z"

Čakal som. 10, 20, 30 minút, hodinu. Už sa mi neozvala.

Zachvátila ma neskutočná panika. Musel som vstať a začať sa prechádzať, lebo by som to už nevydržal. Zabehol som znova do otcovej pracovne a vyhľadal novú fľašu. Dnes musím zájsť do mesta a kúpiť náhradný chľasť, hoci otec by si to asi sotva všimol. Poriadne som si odpil, aby som sa dal dokopy a paradoxne, aby som mohol triezvo uvažovať. Napísal som jej ďalšiu sms.

„Prosim"

Zvalil som sa na gauč a hypnotizoval mobil. Asi po hodine som to vzdal, zobral kľúče a bríle a zamkol za sebou dom. Šiel som do mesta.
Zajtra by sa mal vrátiť otec, uvažoval som. To zas bude. Počúvať tie jeho reči, že by som sa mal skonsolidovať. A jasné, že sa bude vypytovať aj na Gertrúdu, lebo si ju obľúbil. To je asi prvá baba, s ktorou som chodil a jemu sa aj pozdávala. Nečudujem sa mu, aj ja ju zbožňujem. Kvôli jej úsmevu by som sa zabil. Dnes som tomu nemohol uveriť, že mi sama od seba napísala. Takže zrejme jej nie som až taký ukradnutý. Alebo ma už dosť dobre pozná na to, aby vedela, čoho som schopný a bála sa o mňa. Nezniesla by pocit viny, že som si kvôli nej niečo spravil. A ja by som nezniesol pocit viny, že by sa kvôli tomu trápila. Už len preto som si nič neurobil. Teda, až na tých pár pohárikov. Ale to sa časom spraví.

Zabočil som do nejakého obchodu na námestí a pobral som sa rovno k regálom s alkoholom. Našiel som nejakú whisky a zobral som aj absinth. Pre prípad núdze. Pri pokladni sa na mňa staršia predavačka pozrela ponad okuliare a vypýtala si občiansky. Ja som sa šarmantne usmial a podal som jej ho. Zvraštila čelo a ja som dodal, že kupujem darček pre otca. Znovu na mňa pozrela a nablokovala mi to. Spokojne som vyšiel von s taškou, v ktorej štrngali o seba dve plné fľaše. Zamieril som rovno k nám domov, kde som nákup zložil a znovu som šiel do mesta. Tentokrát som šiel do Stodoly.

Pred sebou som mal absinth a pivo, a nedôverčivo som pozoroval okolie. Nikto známy, samé deti. Až na jednu, tá vyzerala na 18. Ryšavé kučeravé vlasy jej padali na plecia, zelené oči jej priam svietili a plné pery jej zakrývali rad bielych zubov, ktoré som spozoroval, keď sa zasmiala. Bola tam s ďalšími troma kamarátkami a popíjali nejaké vínko.
Raz za čas sa na mňa pozrela a rozpačito sa usmiala. Usmial som sa aj ja na ňu. Toto mi ešte ide, stačí jeden úsmev a dievča je na mäkko. Začínalo mi byť teplo a dobrá nálada vo mne stúpala. Zrejme to bolo tou kombináciou, čo som pil. Zavolal som k sebe čašníčku a objednal som ďalšieho panáka pre seba a pre ryšavku. Keď jej čašníčka doniesla pohárik pozrela najprv na ňu a potom na mňa. Zdvihla sa a podišla ku mne.

-Ahoj,- pozdravil som sa jej a milo som sa na ňu usmial.
Cítil som sa ako pedofil, bohvie koľko má rokov.
-Čauko, môžem si prisadnúť?- usmiala sa aj ona.
-Jasné, keď som ťa už pozval,-
-Vieš, preto som prišla. Ja nepijem,- povedala na ospravedlňujúco.
-Nie? A čo to tam popíjate?- spýtal som sa pobavene, čím som ju vyvádzal z rovnováhy.
-Kofolu. Teda aspoň ja,- vystrčila bradu.
-Tak potom sorry,- mykol som plecami.
-Inak ja som Xavier,- natiahol som k nej ruku.
-Ja som Lucia,- podali sme si ruky a ona sa vyrovnala.
Mala celkom pekný výstrih, kam mi zablúdili oči.
-Xavier...ty nie si....-
-Hej, primátorov syn. Hej, to som ja,- povedal som znudene.
-Často sem chodievaš?-
-Dnes som tu výnimočne. Radšej som na chate, kde ma nik nepozná, alebo potom v Irishi,- prehodil som konverzačným tónom.
-Zdalo sa mi, že som ťa tam zazrela,-
-Ja som ťa tam ešte nevidel,- priznal som sa.
-Ale zrejme som si nevšímal nikoho, keď som si nevšimol takú peknú babu,-
-Nechceš si prisadnúť k našemu stolu? Baby by ťa rady spoznali,- začervenala sa.
-Nuž, keď to baby chcú,- postavil som sa a pocítil som známy závrat.

Zaparkoval som medzi ostatné tri krásky. Nepamätám si ani ako sa volali, lebo oči som mal len pre Luciu. Niečím ma priťahovala a ja som nevedel čím. Asi po dvoch hodinách mi povedali, že ony už musia ísť a tak som sa zodvihol aj ja. Zaplatil som všetko, čo sme vypili a ony sa mi srdečne poďakovali. Potom sa diskrétne vzdialili a ja som s Luciou osamel.
************************************