Good girls love bad boys

6.

Asi umieram. Je mi hrozne. Cítim sa tak prázdny, rozbitý. Asi sa povraciam. Nemôžem sa pohnúť. Neskutočne ma bolí hlava. Mám pocit, že ležím na nejakých ihlách. V hlavne mi hučia tie otravné, známe piesne ktoré nenávidím. Nedokážem rozlepiť oči. Naozaj umieram? Nie nie. Kiežby. To je len opica. Pomaličky sa snažím pohnúť, až potom otvorím oči. Z hlboka som sa nadýchol a do očí mi udrelo slnko z okna. Skoro ma to zabilo. To ostré slnko sa mi zapichlo až do hlavy. Rýchlo som zaboril hlavu do vankúša a snažil som sa spomenúť si, prečo mám zas opicu. Pochopiteľne, lebo som pil. Ale neviem kde, s kým a čo. Nepamätal som si nič. Rozhodol som sa vstať a so zavretými očami zastrieť okno, aby som mohol normálne fungovať pretože  to svetlo mi naozaj nerobila dobre. Tak som sa odhodlal s vankúšom na tvári zastrieť to okno. Zvládol som to. Jeden z mojich úspechov v mojom živote. "Zastrel okno po slepiačky". Sadol som si na posteľ. Pozeral som do blba. Ako keby som bol zfetovaný. Bolo to čudné. Nič som si nepamätal. Okrem jednej veci. Chloe. Pamätal som si ako sa smiala. Ako jej viali vlasy vo vetre. Ako som ju bol odprevadiť až domov. Ale pamätal som si ako ma bolel jej nezáujem. Nerozumel som tomu, ale hrozne som chcel ísť za ňou a objať ju, j keď som to predtým nikdy nerobil. Napadlo ma skontrolovať si, či som nič nestratil. Peňaženka, mobil aj kľúče boli na skrinke. Chvalabohu. Potom som prezrel mikinu či na nej zase niekto nenechal jedlo ktoré zjedol. AJ mikina bola čistá. Včera to asi prebiehalo v pohode. 

Našiel som si správu od Toma. ,,Brácho, si v pohode? Ja som to včera asi prehnal trochu. Povracal som sa do postele." Začal som sa smiať. Len si to skúste predstaviť. Tom ležiaci vo svojich zvratkoch. 

Mne vždy pomôže, keď sa najem. Tak som išiel do kuchyne, urobil som si kávu a raňajky. Bolo 10:00. Naši boli  asi v kostole, alebo na nákupe. Neviem, je mi to jedno. Mám čo jesť. Išiel som si na balkón zapáliť. Potom som si dal tabletku a umyl som po sebe riad, ako vzorný synáčik. A už mi bolo fajn. Ale, stále som na ňu myslel. Potrebujem byť s ňou. Byť v jej prítomnosti. Nemohol som uveriť tomu že ona ma nechce. Trochu to bolelo, nebol som zvyknutý na odmietanie.

Bolo tak pol dvanástej keď sa vrátili naši. Mama mi vtrhla do izby. Som presvedčený že išla húkať že tu mám bordel a že som napitý. Ale keď rozdrapila dvere, ja som ležal usmiaty na posteli s notebookom na nohách a izba bola voňavá, uprataná, celá ako má byť. Zostala stáť vo dverách s prekvapeným výrazom. ,,Dobré ránko." pozdravil som ju. ,,mami, všetko je v poriadku." dodal som. Usmiala sa, pristúpila ku mne a pohladkala ma po hlave. Mal som ich rád, len som si žil život, do ktorého som ich až tak nezasväcoval. ,,O chvíľu bude obed." povedala a odišla. Poslal som Chloe na facebooku žiadosť. Čakal som a išlo ma poraziť. Asi po pol hodine mi to prijala. Tešil som sa ako malé decko. Chcel som jej napísať, ale išiel som sa najprv naobedovať.

Napísal som jej. Snažil som sa byť milý. Hrozne som chcel ísť s ňou niekde.

,,Ahoj Chloe."

,Ahoj Alex..."

,,Nezájdeme niekde?"

,,Ja ti neviem..."

,,Chcem ťa spoznať ešte viacej. Si skvelé dievča vieš..."

,,Heh, no ďakujem. No ja neviem. Mne sa moc nechce."

,,Ale no tááák." snažil som sa ju prehovoriť.

,,Kedy?"

,,Kedy len chceš. Ja sa prispôsobím."

,,A kam chceš ísť?" 

,,Vravím, vyber si ty. Môžme ísť kde chceš, kedy chceš."

,,Ja neviem čo chcem, v tom je ten problém."

,,No ja v tom mám zase jasno..."

,,O hodinu v parku?"

,,Platí. Budem ťa čakať."

A dala mi videné. Nasledovala hodina upravovania, vyberania si oblečenia, sprchovania a česania sa. Musel som vyzerať dobre. Doteraz som si myslel, že vyzerám úžasne. Ale pri nej som mal pocit, že na ňu nebudem nikdy dosť dobrý. Boli sme dohodnutý tak okolo tretej. Ja som tam už od trištvrte čakal a nervózne som prestupoval z nohy na nohu. Boli presne tri hodiny ale ona nikde. Prešlo desať minút, ale stále som tam stál sám a čakal. Možno som čakal na niečo, čo ani nepríde. Chcel som ísť domov, ale nádej že možno príde ma tam držala...