Good girls love bad boys

2.

Pozrel som von oknom. Bola tma. Jedným okom som skontroloval hodiny. 17:05. Konečne môžem ísť von. Strekol som na seba voňavku, obliekol sa, obul sa a bez slova som zmizol. Nemal som chuť hovoriť kam idem, kedy sa vrátim a podobné kontrolné otázky mojich rodičov. Vybehol som pred dom. Čakala tam Oli s Tomom. Do očí mi udrela zima. Fakt, bolo asi 8 stupov. 

,,Ahojte!" pozdravil som ich. Obidvaja mi odzravili naraz zvučným Ahoj. Prechádzali sme sa. Blúdili sme cez uličky. Smiali sme sa. Rozprávali sme sa. Tá zlá nálada ma prešla. Naháňali sme sa. Robili sme hlúposti, ako malé deti. Sadli sme si na lavičku pri potoku. Zapálil som si. Presadol som si, pretože Oli nenávidela ten dym. Tom fajčil príležitostne. Dnes tá príležitosť asi nebola. Odmietol, keď som mu ponúkol. Sedeli sme na lavičke. Všade bolo až hrozivé ticho. 

,,Je mi zima chalani," prerušila ticho Oli. 

,,Tak si poďme zabehať. Aj tak je nuda," navrhol som. Tom prikývol. Ale Oli sa behať nechcelo. Oproti nám boli domy. Zrazu som si spomenul, ako sme ako decká hrávali zvonkohru. Zazvonili sme a potom sme ušli. Hrozná sranda. Pripomenulo mi to detstvo. Pozrel som sa na bránu a potom na Toma. Pohol som hlavou smerom k bráne. Tom sa začal usmievať. Dokonale sme sa chápali. Ako vždy. Začal som sa vzďaľovať od nich a približovať sa ku bráne. 

,,Ešte stále sa ti nechce behať Oli?" opýtal sa jej Tom. Zamrznutá iba pokrútila hlavou. Oprel som ruku o bránu a očami som hľadal zvonček. Muselo to prebehnúť behom sekundy. Pridržal som ukazovák na zvonček. Myslím že dosť dlho nato, aby som niekoho poriadne vytočil. Pozrel som na Toma a kývol som hlavou. Vedel že keď som kývol, mali sme pár sekúnd na útek. 

,,Ale budeš musieť!" skríkol, zdrapil Oli za ruku a rozbehol sa do uličky. Bežal som po nich. Zašli sme do uličky ktorá bola blízko, takže sme nemuseli utekať tak veľmi. Zastali sme. Chviľku sme za rohom ticho stáli, no po chvíľke sme sa začali smiať. 

,,Staré dobré časy," usmiala sa.

 ,,Presne tak," prikývol som. 

,,Toto bude ešte dlhý večer ľudia," prehlásil Tom. Prikývol som a naznačil rukou, že pokračujeme. Pozvonili sme na pár domoch a vždy sme ušli. Poskakovali sme po ulici a predvádzali nejaké čudné tanečné kreácie. Bolo mi teplo. Všetci traja sme prudko dýchali. Prišli sme na hlavnú cestu. Toto bola výzva. Rozhodli sme sa pokračovať. Riziko len zvyšovalo adrenalín.

Rozhodli sme sa zazvoniť Tomovemu bratovi. Bol to hrozný nervák. Ani Tom ho nemal rád. Podal mi fixku so slovami ,,Ty vieš čo urobiť." Usmial som sa. Nakreslil som mu piču, teda kosoštvorec s čiarkou uprostred, na okno. Umyje to ľahko. Bol to len znak, že tam bol niekto, a že ho nemáme radi. Jeho dom bol obklopený z obidvoch strán domami, ktoré mali záhrady mimo pozemku. Takže bolo jasné, kde sa skryjeme. Zazvonil som. Držal som ten zvonček tak 5 sekúnd, aby ho to poriadne naštartovalo. Potom sme sa rýchlo rozbehli za roh. Zostalo ticho. Nahol som sa cez roh aby som sa pozrel či je tam. Stál tam a obzeral sa. ,,Čo?" šepla Oli. Otočil sa a začal kráčať naším smerom. Zakryl som Oli ústa a strhol som ju za strom. Tom rýchlo priskočil ku nám. Držal som stále ruku na Oliviinych ústach. Srdce mi bilo veľmi rýchlo. Dýchali sme pomaly a čo najtichšie. Ale úprimne, boli sme dosratí. Vďaka bohu za ten strom. Postavil sa pred nás, no nevidel nás. Chvílu tam stál a potom sa odpratal späť. Bola to najdlhšia chvíľa v mojom živote. Potom sme už len počuli ako nadáva kvôli tomu obrázočku od nás na jeho okne. Vydýchli sme si keď buchla brána. Pozviechali sme sa a šli ďalej. Pozvonili sme ešte na pár domoch ale potom nás to už nebavilo. Bolo jasné nebo. Tom sa chcel ísť pozrieť na ihrisko. Ľahli sme si na trávu. Pozorovali sme hviezdy. Zapálil som si znova. Tentoraz aj Tom. Vyfukovali sme dym ktorý sa rozplýval pomedzi hviezdy. 

,,Cítim sa tak skvelo," povedal som. 

Tom sa zasmial a dodal ,,Vidíte tie tri hviezdy pokope? To sme my. A tie ostatné sú ľudia, ktorý nie sú my. Pozrite, aký sme oproti nim veľkí," hovoril z cesty. Ale dávalo to zmysel. A mal pravdu. Keď sme spolu, sme neporaziteľní. Ich dvoch naozaj milujem.

 ,,Z teba sa stáva úplný filozof," zasmiala sa Oli a potľapkala ho po ramene. Bolo asi pol deviatej večer a my sme ležali na ihrisku, rozprávajúc sa o rôznych témach. O 9 sme sa rozhodli ísť domov. To behanie nočnými ulicami nás úplne unavilo. Odprevadili sme Oliviu a šli sme každý domov. Osprchoval som sa a zaspal som s úžasným pocitom. Som tak rád že ich mám. A že tam bol ten strom ktorý nás ukryl...