Good girls love bad boys

22.

Zobudil som sa o 3 hodiny, takže som bol dosť vyspaný. Posadil som sa na posteľ a začal som uvažovať. Do riti. Veď ja nemám čo robiť.  Prvý krát čo si spomínam som sa nudil. Okamžite som napísal Chloe.

,,Ahoj Chloe."

,,Ahoj Alex."

,,Dlho sme spolu neboli." snažil som sa byť vtipný.

,,Heh, to teda áno."

,,Asi ťa dnes nepustia nikam však?" myslel som, teda, dúfal som, že by sme išli von.

,,No dnes už nie. Som rada, že ma nezabili za tú noc." 

,,Jasné, chápem. Tak nabudúce."

,,Áno, nabudúce."

Tak som zavolal Tomovi, či nepôjde on. Samozrejme nemohol, pretože príde jeho babka. Skúsil som aj Oli, ale tá zas nemôže ísť nikam. Preto som sa rozhodol, že sa pôjdem prejsť. Len tak, sám do mesta. Tak som sa obul a vyrazil som.

Chcel som ísť až na námestie a okolo mesta domov, ale na koniec som prešiel len trasu, ktorú sme vymysleli s Oli a Tomom. Teda cez les, potom cez mesto a na koniec po ulici domov. PO ceste som rozmýšľal nad Chloe, nad maturitami a tak podobne. Jednoducho som rozmýšľal čo ďalej. Keď som prechádzal cez mesto okolo našej obľúbenej kaviarne, spadli mi na ňu oči. Prišiel som blíž a bol som naozaj prekvapený. Vonku na terase sedela Oli a Tom, no a ako sa hovorí, už bola ruka v rukáve. Boli na sebe nalepení a ja som už vedel, koľká bije. Oli ma uvidela a vrhla na mňa ustarostený pohľad. Bol som od nich pár metrov, takže som počul ako Olivia vyslovila moje meno a Tom sa otočil. Pozrel som Tomovi priamo do očí a otočil som sa. Rýchlim krokom som išiel domov po ceste, ktorou som prišiel. Táto situácia mi bola naozaj trápna. Po pár sekundách za mnou dobehli obaja. Tom ma zdrapil za rameno a otočil. 

,,Čo tu robíš?" opýtal sa ma. No paráda. Oni ma oklamali, a on sa ma ešte opýta, čo tu robím. Ani som mu neodpovedal, len som civel.

,,Hneváš sa?" spýtala sa previnilo Oli.

,,Hmm, neviem, mal by som sa hnevať, že ma oklamali obaja moji najlepší kamaráti?" povedal som ironicky. Samozrejme že sa hnevám!

,,Alex, nemohli sme ti to povedať. Chceli sme sa porozprávať sami, pretože sa medzi nami udiali veci, aké sa zvyčajne nedejú medzi kamarátmi. Museli sme byť sami," vysvetľovala Oli. Tom len čušal. 

,,A prečo si nepovedala že chcete byť sami? Pochopil by som to," bránil som sa.

,,Uťahoval by si si z nás," ozval sa znova aj Tom.

,,Ak by ste mi povedali, že vám to vadí, prestal by som," 

,,Pochybujem,"

,,Nevedel som, čo si o mne myslíte," cítil som sa urazený.

,,Nič zlé, len..." začal Tom, ale nenechal som ho dokončiť vetu.

,,Viete čo? Chodte sa porozprávať a potom, keď sa dorozprávate a budete konečne spolu, pretože vidí aj slepí ako sa máte radi a budete chcieť ísť s niekým, kto si z vás bude uťahovať. Ahojte," kričal som a rozhadzoval rukami. Pomaly som sa otočil a chystal sa na odchod.

,,Prepáč nám to," povedala Oli a ja som odkráčal preč. 

,,Neboj, prejde ho to," počul som ešte Toma, no jeho slová ma rozzúrili ešte viac. V lese som stretol svoju susedu zo psom. Každý deň chodila na prechádzku sem do lesa. Volá sa Lea a má tuším 15 či 16. Občas sme sa rozprávali, ale nikdy sme neboli veľkí kamoši. Má celkom malého čierneho kokeršpaniela, ktorý sa volá Nero. Je hrozne zlatý, ale neposlušný. 

,,Ahoj sused," pozdravila ma ako vždy.

,,Čau suseda," odzdravil som. 

,,Kde si bol?" dala sa so mnou do reči, i keď neviem prečo.

,,Na prechádzke,"

,,Sám?" stále sa vypytovala.

,,Áno, a čo?" 

,,Fajn, veď nebuď podráždený," 

,,Nie som," povedal som ako inak, než podráždene. Klamal som, bol som sklamaný, nahnevaný a podráždený. 

,,Veď vidím. Čo sa stalo?" 

,,Nič," odvrkol som.

,,Ak ti to pomôže, môžeš sa na mne ventilovať. Som na to zvyknutá," ponúkla sa. Neviem prečo, ale bola hrozne sympatická. Bol to presne ten typ človeka, ktorému by ste povedali všetko. 

,,Nechcem nikoho zaťažovať," povedal som zdvorilo. 

,,Veď ani nebudeš, tak hovor," presvedčila ma. Tak som jej vyrozprával čo sa stalo. Po tichu počúvala, ale tvárila sa, že ju to naozaj zaujíma. Viem, že dáva pozor na všetko čo vravím. Keď som jej všetko dopovedal, čakal som jej reakciu.

,,Myslím, že by si sa na nich nemal hnevať," začala a pokračovala ,,Ak naozaj chceli byť sami, ale báli sa ti to povedať, pretože nie vždy to dobre nesie ten tretí." 

,,Veď viem, chápem. Ale povedať mi to mohli,"

,,Ja im celkom rozumiem. Máš právo byť urazený, to hej. Ale ak ich máš rád, určite im odpustíš,"

,,Veď odpustím, jasné že áno. Ale nahnevalo ma to. Bol by som rád, ak by boli spolu, ale trochu sa bojím, že sa na mňa vykašlú a myslím že to ohrozuje našu partiu," priznal som sa,

,,Nesmieš byť taký sebec Alex. Určite to ohrozuje vašu partiu, ale čo, keď budú obaja šťastní?" 

Povedala mi, že som sebec. Vážne ma práve nazvala sebcom? Tak ďakujem, hneď je mi lepšie!

,,Načo ti to tu vlastne hovorím? Ani nás nepoznáš," povedal som jej.

,,Chcem ti pomôcť,"

,,Ale nepomáhaš," zvyšoval sa mi hlas a prestával som sa ovládať. 

,,Len sa vykrič," povedala pokojne a usmiala sa na mňa. Má hrozne úprimné oči. 

,,Nie nechcem kričať. A už vôbec nie na teba. Prepáč, ale radšej už pôjdem, ďakujem,"

,,Tak ahoj," povedala ešte pokojnejšie a usmiala sa.

,,Ahoj," otočil som sa a kráčal smerom domov. Nechápal som čo sa to práve stalo. A už vôbec som nechápal, prečo sa chcem vrátiť a rozprávať sa s ňou . 

Stále dokola som si opakoval: Chloe! Chloe! Chloe! Nezabudni! Chloe! Chloe! Chloe!

Chcem sa ospravedlniť, že týždeň nebola nová časť, ale neočakávane som sa dostala do nemocnice kde nebola ani wifi, takže som nemala ako pridať novú časť. Snáď mi to odpustíte... 
A keď už som tu, chcem poďakovať za vyše tisíc prečítaní a všetky votes. Ďakujem :)