Good girls love bad boys

11.

Ráno sa mi vôbec nechcelo. Mal som zlú náladu, hlavne kvôli Chloe. Kvôli tomu, aká hnusná na mňa bola. Snažil som sa na ňu nemyslieť ale nešlo to. Stále bola v mojej hlave.
Keď som sa sprchoval, bola tam. Keď som jedol, bola tam. Keď som sa obliekal, bola tam. Keď som počúval piesne, bola tam. Nech som robil čokoľvek, bola tam. Mám pocit, že sa jej tam páči, keď odtiaľ nechce odísť.

Do školy som dnes prišiel na čas. Raz za čas treba. Vstúpil som do triedy ako najväčší pán. Všetci ma začali zdraviť. Ako vždy. Len som na nich kývol hlavou. Hľadal som Toma a Oli. Sedeli spolu. Usmial som sa na Oli a kráčal som za nimi. ,,Ahojte!" pozdravil som ich individuálne. Odzravili mi. Pritiahol som si stoličku a sadol ku nim.

 ,,Mama sa v noci prebrala," povedala po tichu Olivia.

Od radosti som skoro vyskočil z kože ,,To je super Oli. A čo ďalej? Ako jej je?" 

,,No nieje jej dobre. Má dolámané rebrá, ale chvalabohu, prebrala sa. To je hlavné. Rebrá sa zahoja, časom." 

Tešil som sa z dobrých správ. ,,Môžeš mi povedať, čo si povedala Chloe? Čo si mi včera vravela? Konkrétnejšie?" Naozaj som chcel vedieť, o čom si hrkútajú. 

,,Tak je to pravda, Alex Collins je zaľúbený." provokoval Tom.

Zasmial som sa a prikývol. 

 ,,Povedala som jej len, že spozná, či to myslíš naozaj. Bolo by to prvý krát. Lenže ona sa bojí. Nieje ľahké ti uveiť,". Ale cítim, že by som sa zmenil. Kvôli nej čokoľvek." povedal som ticho. Obaja sa na mňa pozreli a venovali mi ľútostivý pohľad. Nasledovala jedna nudná hodina za druhou. Celý deň v škole bol nudný. Akoby nechcel skončiť. 

Vybehol som na chodbu. Postavil som sa ku skrinke a cítil všetky tie pohľady, ktoré ma obdivovali. Niektoré baby stáli kúsok odo mňa, akoby zbierali odvahu aby sa mi mohli prihovoriť. Zrazu ma pichlo pri srdci. Mal som čudný pocit v bruchu. Uvidel som ju. Chloe. Pri pohľade na ňu môj znudený výraz vymenil úsmev.  Ako hovorí moja kamarátka "usmieval som sa od buka k buku". Je to majster prísloví a prirovnaní. Stála pri skrinke a vyberala si knihy. Stála tam a bola tak očarujúca. Neváhal som ani sekundu. Pomaly, ale isto a s vztýčenou hlavou som kráčal rovno ku nej. Hlavu mala ponorenú v skrinke. Oprel som sa o vedľajšiu skrinku, nahodil úsmev a pozdravil.

,,Hoj Chloe," Zastavila sa. Pomaly vystrčila hlavu spoza skrinky a pozrela na mňa. Zdvihla obočie a odzdravila

 ,,Ahoj, Alex," Nahodila nútený úsmev. Zrazu som nevedel čo jej mám povedať. Stál som tam opretý o skrinku a čumel na ňu. Keď som sem išiel, cítil som sa tak sebavedome, tak, že mi to tu celé patrí. Ale teraz, akoby som pri nej nebol nič. Nevedel som čo povedať. Bol som si neistý každým ďalším krokom.

 ,,Pekné hodinky," vyšlo zo mňa. Tak som sa ešte nikdy nehanbil. 

,,Ehm, ďakujem," tiež jej nebolo dobre z tejto konverzácie.

 ,,Počuj, rád by som s tebou niekam išiel. Mohli by sme sa porozprávať," Táto veta mi už znela rozumnejšie, ako tie hodinky.

 ,,O čom sa chceš rozprávať?" spýtala sa. 

,,O mne?" odpovedal som otázkou. 

,,Egoista," precedila medzi zuby a pretočila očami.

 ,,Práve preto," pozrel som jej hlboko do očí.

 ,,Ja neviem Alex. Ozvem sa," zavrela skrinku, otočila sa na päte a ušla. Zostal som tam a pozeral ako sa mi stráca pred očami. Ako kráčala po chodbe, ďalej a ďalej odo mňa, zmenšovala sa jej silueta. Toto je zle. To som mal povedať ja. Vždy to hovorím ja. Ja som ten ktorý sa jej možno ozve. Ja som ten, ktorý ma nechať čakať ju. Ja mám ujsť od nej. Nie ona. Ja. Nechápem, čo sa to somnou deje. Buchol som päsťou do skrinky. Povzdychol som si a kráčal von. Posledný krát som sa ešte otočil, aby som ju videl. Ale už som ju nenašiel medzi tým davom. Zmizla. Pri vchode ma čakali Oli s Tomom. Očividne to videli.

 ,,Brácho," potľapkal ma po ramene Tom. Oli sa usmiala. Mykol som plecom a vyšiel von. Bol som nahnevaný. Ale nie na ňu, to by som nedokázal.