Biela ruža

Druhá kapitola

Ja aj on sme sa pobrali do tried, kde sme mali vyučovanie. Celú hodinu som sa nesústredila ani tú ďalšiu, až na šiestej hodine som venovala pozornosť učiteľke. Niečo mlela, že sa jej nechce s nami preberať, a tak nám pustila film- Nástroje smrteľníkov: Mesto kostí. Mne sa to aj páčilo, len ostatný trošku mrmlali. Asi tak po pätnástich minútach vošli do triedy céčkary (ja som v áčke a s céčkarmi sa veľmi nemusím). No v tom som si to všimla, zostala som v nemom úžase. Usmial sa na mňa a žmurkol. Ten pekný chalan chodí do béčky. Poobzeral sa po triede, no už iba pri mne zostalo voľné miesto. Smeroval ku mne. ,,Môžem si prisadnúť?" spýtal sa ma, teraz už milším hlasom a ja som len prikývla, ako keby ma to vôbec nezaujímalo. Sedeli sme ticho. ,,To ráno ma naozaj to mrzí, vlastne to ja som narazil do teba," odmlčal sa ,,,mal som sklonenú hlavu, to preto."
Zase ticho ,,Niečo si pri tom našom náraze stratila." ,, Čo?"
Zarozmýšlal, že či mi to dá späť. ,,Prsteň." A je to tu, on má môj prsteň na svojej ruke, ledva dýcham je to prsteň po mojej babičke, nikdy ho nedávam dole z ruky, ako je to možné? Ešte nikdy mi nespadol ,,Vrátiš mi ho prosím?" ,,Nech sa páči" ,,Ďakujem." Celých dvadsať minút sme sedeli mlčky. Doslova som odrátavala sekundy... 1197, 1198, 1199, 1200 a CŔŔŔN. Hurá! Beriem veci a idem.

Ešte desať metrov a som doma, keď v tom ma niekto chytí za ruku, obzriem sa a je to ten chalan z béčky.
,,Čo chceš?" skríknem, lebo ma až príliš silno drží.
,,Zabudol som sa predstaviť, volám sa Jace."
,,Už ma pustíš?"
,,Povieš mi tvoje meno?"
,,Rosalie Rothová!"
Pustil ma. A len tak odišiel ani nepovedal ahoj, jednoducho nič.

Po asi desiatich minútach som sa rozhýbala a vošla do paneláku. Bývame na siedmom poschodí. Idem na výťah, nechce sa mi ísť po schodoch. Prvé, druhé, tretie, štvrté, piate, šieste a konečne siedme. Odomknem a vôjdem dnu. Máme štvorizbový byt. Dve izby, spálňa, obývačka, kuchyňa, dve kúpelne.

Keď si to tak vezmem, ja bývam na ôsmom. Z obývačky vedú schody hore, takže samozrejme tú izbu som si zabrala ja. Je celkovo priestranná a mám aj vlastnú kúpeľňu. V mojej izbe sa cítim byť voľná. Pár viet k opisu. Všetky steny sú biele. Mám veľkú posteľ (samozrejme z bieleho dreva) s baldachýnom, bielu veľkú skriňu na ktorej mám položené dve sivé krabice, bielu komodu na ktorej mám nejaké rámiky s fotkami a sviečky. Huňatý bledosivý pokrovec tróni na bledej podlahe a na jednej zo stieň je obrovské zrkadlo, pri ňom stojí vešiak na ktorom je nejaké oblečenie. Mám aj knižnicu so stovkami kníh. Mimochodom nad komodou visí obrovský obraz a na ňom sú namalované postavy z Upírskych denníkov. Na okne mám sivé závesy a na parapetnej doske tri kaktusy. Jasné a ešte ďaľších pár dekorácii, ale to už je jedno.

Z komody som si vytiahla notebook. Zapla som facebook. Žiadne správy ani nič tak aspoň nájdem pána tajomného Jacea. Nič žiadna zmienka o ňom. Fajn tak teda školská stránka. Určite bude v registri. J,j,j kde je to prekliate J?! Mám to. Počkať, ale meno Jace tu nie je. Čo?!! Ako to, že nie je v registri, v školskom registri?! To je márne. Idem radšej do sprchy. Vyšla som zo sprchy a pozrela na hodiny, to nie je možné. Je 21:37. Idem si ľahnúť.

Tak a druhá kapitola je tu. Ospravedlňujem sa za chyby. Každý koment a vote ma poteší.
Tak prajem Vám príjemné čítanie! Vaša Viktória.