Môj kôň a ja

Malá iskra

Cestou domov som iba sedela na mieste zahľadená na sedačku a bola som ticho ticho ticho ticho! Ja som nikdy nebola ticho! Ani v noci! Áno hovorím zo sna😕. Rozmýšľala som nad Mišom. Zdal sa mi byť iný. Ako keby som sa naňho pozerala inak... "A nie. Čo si to namýšľam ja nemôžem byť zamilovaná do Miša. Ale nič mi v tom nebráni... Je to tvoj spolužiak! No a čo. Je milý a pekný a dobre sa učí...." hádalo sa moje ja v hlave. Prišli sme domov. Celý deň som rozmýšľala nad vetou Je milý a pekný a dobre sa učí...

*******

Nedalo mi to spať. Bolo už 11:00. Zrazu sa mi zotmelo pred očami...

Zobudila som sa a všimla som si, že je už ráno. Zstala som z postele a spravila som sotva krok a PUUUK!!!!!!! Oznelo sa z mojej nohy. Spadnem a zem a strašne zrúknem. Teda asi iba v hlave pretože brat vedľa sa ani nepohol. Doplazím sa ku stolu a ledva sa posadím na stoličku. "Aaaaaaa" s šepotom si sadnem. "Nie!" vikríknem a zobudí sa celý byt "zaspali sme na prvý deň v škole!" Na to už sú všetci na nohách. Aj ja som to skúsila ale spadla som. Doplazila som sa ku skrini a prezliekla som sa. Sadla som si na posteľ a začala som si vyčesávať cop. Vždy si spravým nízky a štipcom ho vypnem tak, že vizerám dobre a ako keby som mkrátke vlasy. Je veľmi pekný.

"Mámí!"zakričím na maminu. "Nemôžem vstať." "Ako to myslíš?" "No ráno som sa zobudila a puklo mi v nohe" povedala som so slzami na krajíčku. "No musíme ísť ku doktorovy. "Ale nestihnem prvý deň v škole! Zase obsadia všetky dobré miesta!" "Ale veď to je až zajtra" odpovie mi. "No pôjdeme ku tomu doktorovy. Len ťa odnesiem na raňajky" a s tými slovami si prwhodila moju ruku cez plece a pomohla mi do kuchyne.

"Mňam. Ďakujem za raňajky." "Nemáš za čo, pacient" odpovie so smiechom mamina. "No poď umyješ si zuby a pôjdeme."

"Dobre som hotová!" kričim na maminu cez mikinu ktorú si obliekam. "Dobre, tu máš topánky." podá mi mamina a ja si ich hneď obujem. Nasadím si šiltku a poskakujúc sa snažím íš ku výťahu. Mamina mi pomôže a zijdeme výťahom až dole ku autu.

Vyviezli sme sa do nemocnice. Keď sme prišli ku doktorke. Chvíľu sme síce čakali, ale aspoň mohla mamina zavolať ocinovy aby sa nebál. Keď sme prišli na rad, vošli sme do bielej a svetlej miestnosti. Obzrela som a až po chvíli som si všimla doktorku. Posadila som sa do kresla.