2 roky

Nemocnica

Prvý krát som išiel do nemocnice ako pacient. Bola to nemocnica v meste kde bývam ale moje pocity však boli ako keby som na kilometre od rodiny, cítil som sa tak stiesnene, žiadna voľnosť, nič. Po prijatí na detské oddelenie ma dali na izbu kde som bol z dvoma chalanmi staršími odo mňa. V prvý deň ma prišli pozrieť hádam všetci, babina s dedom, mamina s ocinom a sestra. Priniesli mi veci ktoré som potreboval a prezliekol som sa do pyžama. Doktorka mi predpísala infúziu ktorá mi tiekla do žili cez kanilu ktorú mi zaviedli pri príchode do zápästia a dali mi pod zápästie dosku aby som si ruku nezohol a aby mi nepraskla žila. Celý čas som musel mať ruku vystretú a po troch dnoch som si ju uz ani necitil. Časom som si na nemocnicu zvykol a nebolo to tam až také zle. Asi na 3. noc strávenú v nemocnici dávali v malom televízore ktorý sme mali na izbe film ktorý sme si s chalanmi pozreli, prvý krát sme sa porozprávali bavili sme sa čo nam je a prečo sme tu, no ja som im nevedel povedať čo mi je lebo som to sam nevedel tak som len povedal "mam nejaku hrču pod pazuchou." Po popolnoci prišla za nami sestrička a povedala nám aby sme išli spať. Jedine ja som poslúchol lebo som sa chcel dostať čo najskôr zdravý domov a od malička mi hovorili že spánok lieči no ale najlepšie som sa nevyspal lebo jeden s mojich nemocničnych spolubyvajucich strašne chrapal. Ráno som stretol na raňajkach dve dievčata s ktorymi som sa dal do reči a začali sme spolu chodiť do spoločenskej miestnosti a tam sme stretli malého chlapca s veľkými hnedými očami, chcel som sa s ním začať hrať pretože mám rad malé deti, no Marek bol veľmi hanblivý, postupne ako sme sa častejšie stretávali sa začal so mnou rozprávať a dokonca si na obedoch sadal ku mne. Cez den sme sa vsetci hrávali a ani sme si neuvedomali ze sme v nemocnici behali sme po chodbach akoby nam nič nebolo, ale to bol len pocit. O týždeň neskôr ako som prišiel do nemocnice  prišla za mnou  primárka  a prepustili ma s tým že na druhý deň pôjdeme do Bánskej Bystrice za docentkou Bubanskou. Primárka nám povedala že tam máme isť už aj s pobaleným kufrom. Avšak mamina ho nezobrala pretože chcela aby som bol po týždni aspoň chvíľu doma. Na druhý deň sme teda ja, ocino a mamina išli za ňou. Ambulancia v ktorej bola mala na dverách nápis "Hematologicko onkologická ambulancia" a to ma rozhodilo. Sestrička čo bola v ambulancií nás zavolala dovnútra. Docentka ma prešetrila, skúšala mi uzliny a potom ma poslala na sonografiu, čakali sme pred ambulanciou a ked ma doktor zavolal lahol som si na lehátko a on mi dal na hrču studený gél a začal mi tlačiť na hrču a ja som sa od bolesti strhol, ked ma vyšetril povedal ,, je to elipsovitého tvaru a nádor je okrúhli takže to nieje naše." myslel tým že to nieje nič nádorové, to ma upokojilo a vyčarilo mi to úsmev na perách a vratili sme sa k docentke, čakali sme dobre správy ale ona asi videla niečo, čo doktor prehliadol a spýtala sa: ,, Máte tu kufor?"
,, Nie"  odvetila jej moja mamina. Paní Bubanska nám povedala že sa máme zajtra vrátiť pobalený a ísť na 2 poschodie na Hematoonkologické oddelenie. V aute cestou späť som sa rozplakal. Tak veľmi som sa bál... So slzami som hovoril že tam nechcem ísť. Rodičia mi ale vysvetľovali že tam ísť musím. Bolo to pre mňa veľmi ťažké, a určite aj pre mojich rodičov. Zavolali sme mojej sestre ktorá bola na internáte,kde študuje Pedagogicku Akademiu.  Mamina jej povedala že zajtra idem na onkologiu. Natália akurát prichádzala na internát a išla k výťahu, keď jej to povedala vypla ju a s plačom sa rozbehla po schodoch do izby sadla si na posteľ a plakala. Celý deň z izby nevyšla. Pre nás všetkých to boli najťažšie chvíle v živote.