2 roky

Spolu

Po niekolkých týždňoch ma prišla pozrieť do nemocnice kamarátka. V ten deň ma strašne bolela hlava. Keď prišla išiel som za ňou na chodbu a plakala. Vtedy ma stlačilo na hrudi a vyšla mi slza. Prišiel som k nej a objali sme sa akoby sme sa nevideli večnosť. Pokušal som sa ju ukludniť a nahovoriť jej, že všetko bude v poriadku, tak ako som v to aj ja veril. Porozprávali sme sa a išli sme do mojej izby. Otvorili sa dvere a z nich vyšli klauni. Ja som ich poslal preč,lebo som sa vážne necitil dobre a išlo mi rozdrapiť hlavu. Prešli asi dve hodiny a kamarátka odchádzala. Nikdy sme si neboli tak blízki ako v deň keď sme sa mohli vidieť naposledy. Odchádzala a ja som ju sledoval ako odchádza z izby,cez svoje slzy. Tento týždeň bol plný priateľov. Spolužiaci mi poslali list a fotku,kde sme boli keď som žil ako normalný človek bez toho aby som vedel že vo mne žije rakovina. Na liste od spolužiačky ktorý mi vytlačil vela sĺz stálo: "Ahoj Macio.. Napísala som ti preto lebo ťa mam rada a verím že sa čoskoro uvidíme v našej spoločnej triede. Verím že pri tebe stoji vela dobrých ludí vrátane nás a hlavne tvojej rodiny. Mala som a mam ťa rada. Už nemám s kým sedieť na angline a odkukovať od teba. Už tu nemáme to slniečko ktorý sa nebal bojovať zato čo chcel a za svojich kamaratov. Všetci ti držíme palce a veríme že si silný. Aj ked sme moc času spolu nestrávili mali sme si čo povedať. Macík naš velmi ti držíme palce a verime že sa onedlho vrátiš! Musíš! Uvidiš že čoskoro tá burka skončí a privíta sem k nam vesele slniečko ktoreho všetci obíjmeme." Bola to jedna z najkrajších vecí čo sa mi za posledný čas stala. Moje slzy ktoré od dojatia padali na papier rozpušťali atrament a zmývali slova z papiera tak ako aj mne smútok z duše. V mojej triede som bol naposledy na začiatku školského roku, sedel som pri okne a sledoval ako listy na stromoch tancovali, slnečné lúče sa odrážali od vody v kaluži zo včerajšieho dažďa. Ani mi nenapadlo že dalšie 2 roky sa budem musieť na prírodu pozerať len cez okno.