2 roky

Diagnóza

Prišli sme na oddelenie. Všade to bolo vyzdobené rôznymi ručne robenými ozdobami. Sestrička ktorá nás pustila na oddelenie bola veľmi milá, zaviedla ma na izbu kde boli 3 ďalší chalani, všetci mali holé hlavy a boli napojení na infúzie. Prešiel mi po chrbte mráz. Všetko tam bolo také zvláštne a svojim spôsobom desivé. Ako som vošiel do izby na pravo bola kúpeľňa o niečo ďalej doprava boli dve postele a naľavo tiež dve, ja som sa zložil naľavo na postel pri okne. Sadol som si na postel a vybalil som si potrebné veci do nočného stolíka vedľa postele. Ešte v ten deň som si prešiel rôznymi vyšetreniami sonografia, röndgen, očné a kožné boli len málo z toho. Moji rodičia bývali u nášho kamaráta ktorý býval blízko nemocnice. Na druhý deň v utorok som išiel na operáciu kde mi odobrali z kože kde som mal ekzém a odobrali aj z uzliny pod pazuchou. Prvý krát v živote som bol na operácii a teraz už viem že  to nebola posledná. Na vozíčku ma pani sanitárka viezla k operačnej sále bez prítomnosti mojich rodičov ktorí o tom ani nevedeli. Keď už ma priviezli do operačnej sály kde ma mali operovať, vstal som z vozíčku a prezliekol sa do plášťa. Pomaly som kráčal k lehátku na ktoré mierilo obrovské modré svetlo. Okolo boli stolíky na ktorých boli chirurgické nástroje. Doktori tam behali v plášťoch, rúšku a rukaviciach a nebolo im ani vidieť do tváre. Všetko tam bolo biele a bola tam strašná zima, ľahol som si na posteľ a nohy sa mi triasli, neviem či od strachu alebo od zimy. Už prišiel ten čas keď mi do žily podali anestézu, najprv takú z ktorej ma strašne tlačilo v hlave, ale bola to taká zvláštna bolesť, vlastne bola celkom príjemná. Potom už prišla ozajstná anestéza ktorú keď mi podali sa mi už počas podávania začali zatvárať oči a cítil som štípanie v krku. už som mal stále zavreté oči a snažil sa zaspať no ešte pred tým som povedal "dobrú noc" doktorom bolo na očiach vidno že sa usmiali a jedna pani doktorka mi odvetila "dobrú, za chvíľu sa vidíme". Počas anestézy sa mi nesníval žiadny sen a ja som sa prebudil späť na mojej izbe. Rodičia už sedeli pri mne a povedali mi že sa moje vzorky posielali do Prahy na kontrolu, a už bolo treba iba čakať. Celé dni mi v nemocnici dlho plynuli a o dva dni v stredu už som bol pripravený isť domov lebo mi doktori povedali že budem dnes môcť ísť. Bol som už nabalený a sedel na kraji postele a čakal kým ráno prídu rodičia a konečne sa vrátime domov. No ale niekedy život nejde podľa plánu a mne sa to ukázalo v plnom význame! K mojej posteli prišla docentka Bubanska a citlivo sa mi snažila vysvetliť že tu ešte ostanem. Ona si totiž tiež pod mikroskopom pozrela moje výsledky a už vtedy vedela že to je zlé. Už len preto že som sa tešil domov som sa úplne zrútil a išiel som do kuchynky kde som začal strašne plakať, tak ako nikdy predtým. Potom môj plač započula jedna z mamičiek ktorej dieťa sa tu tiež liečilo a prišla za mnou a snažila sa mi prihovoriť no ja som jej neodpovedal, a tak potom odišla. Moji rodičia sedeli s doktorom v malej miestnosti kde sa stretávali rodiny keď prišli na návštevu. Doktor im povedal moju diagnózu môj ocino začal plakať a moja mamina ho chytila za ruku a zašepkala mu "to zvládneme". Potom ma sestrička zavolala za nimi a keď som vchádzal do dverí som videl že ocino ma červené oči a mne vošli do oči slzy. Sadol som si pri nich a potom to postupne prišlo. Vtedy som prvý krát započul názov mojej diagnózy. Leukémia, rakovina krvi.