2 roky

Na konci vždy vyjde slnko

V jeden deň sa vám zdá že je všetko na najlepšej ceste a zrazu sa všetko rozletí akoby fúklo do hromady lístia a s každým jedným odfúknutým listom sa strácalo všetko dobre. Tak to bolo u mňa. Každým dňom som si myslel že som bližšie k svoju životu po ktorom som túžil, no dúfať že je niečo dobre aj keď to tak nieje je hlúpe. Radšej sa tomu odovzdám a zvládnem to lebo nič nemôže byť bez problémov, je to ako keď staviaš puzzle, keď si stratil jednu kocku nezničí sa celý obraz, a pokiaľ veľmi chceš dokážeš obraz opraviť. Afty, to bola pre mna stratená puzzle ktorá mi nedávala spať. Mal som ich po celých ústach nemohol som jesť ani piť, všetko mi podávali cez infúzie. Mal som 4 rôzne tabletky proti bolesti ráno na obed aj večer ale bolesť neustupovala. Cele dni som sa trápil a nebolo nič čo by mi pomohlo. Doktori mi dávali veľa vodičiek na vyplachovanie ale už len dostať to do úst cez tú bolesť bolo strašne. S nikým som sa už ani nerozprával pretože cez bolesť som nedokázal otvárať ústa. Afty z úst sa mi už dostali aj na pery a cele ústa zmenili farbu na čiernu. Dni boli dlhšie a bolesť intenzívnejšia. Lekári stále riešili aké lieky proti bolesti mi ešte pridať. Každú noc som z polovice prebdel, bolesť mi nedala spať. Každou minútou sa mi nože zarezávali viac do živého. Jedine čo som v tú dobu vnímal bol západ a východ slnka ktorý prebiehal oveľa pomalšie než inokedy, počas dlhých dní som však vôbec nerozprával. Afty mi z pier cez ústa a jazyk liezli do krku a začalo ma rezať už aj každé prehltnutie sliny. Nebolo nič čo by mi uľavilo. Ráno prišiel doktor na izbu a ja som sa hral že spím a začali sa rozprávať s maminou. Šeptali, takže som všetkému nerozumel. Ale nemyslím si že hovorili po tichu kvôli tomu aby ma nezobudili, mal som silné tušenie že riešili niečo vážne. ,,Dobre, ďakujem." To boli slová ktoré mamina povedala s trasúcim sa hlasom, potom sa na mňa doktor pozrel ako spím, otočil sa, odišiel a zavrel za sebou dvere. Na nič som nečakal a hneď som sa opýtal maminy o čom sa rozprávali. Očami som z nej vyčítal vetu Nepýtaj sa ma to prosím. Aj keď mi to jej oči hovorili nenechal som sa odhovoriť a na svojej otázke som trval. Odpovedala mi rýchlo a nedala na sebe poznať strach.  ,,Budú ti dávať morfium." Usmiala sa a rýchlo odo mňa odlepila zrak. Vypleštil som oči a nechápavo pozeral, doteraz som počul o morfiu iba ako o droge, nie o lieku ktorý by mi mal pomôcť. Myšlienky mi lietali všade tade ale jedna mi robila najväčšie obavy a to že čo ak sa stanem závislím, odpor k tomu bol ale slabší než bolesť ktorú som musel znášať a tak som na to pristúpil. Na druhý deň prišiel doktor a sestrička s táckou na ktorej mali položenu fľaštičku s priesvitnou tekutinou a striekačkou. ,,Ideme na to Marcel?" spýtal sa doktor. ,,Ak mi to pomôže tak do toho." cez zaťaté zuby a cez bolesť som odpovedal doktorovi. Sestrička si zobrala striekačku a nabrala do nej morfium. Striekačku dala do hadičky ktorá mi viedla do žíl a pomaly mi dávala liek proti bolesti ktorý sa používa iba v krajných prípadoch keď už nič iné nepomáha. Po kúsku morfia v žile ma hlava začala bolieť tak že som mal pocit že mam v hlave niečo čo tam rastie a ide mi ju roztrhnúť. Hučal som od bolesti ale sestrička neprestala a ja som nehybne čakal a kričal. Slzy mi kvapkali z očí ako dážď z oblaku. Po podaní morfia ma hlava bolela ešte asi 5 minút. Počas účinkovania morfia som sa necítil nijak zvláštne. Teda aspoň som si myslel že všetko vnímam tak ako to naozaj je. Každe ráno a večer sa tá bolesť opakovala vždy pri podávaní. Svoju maminu som videl ako chlapa s dlhými blond vlasmi a bol som presvedčený že to tak naozaj je. Ani mi nenapadlo že by to mohli byť účinky morfia. V strede týždňa som musel isť na operačku aby skontrolovali kostnú dreň. Lenže keby som išiel s morfiom v tele mohlo by to mať zlé následky a mohlo mi prestať byť srdce. Doktori sa preto dohodli že mi jednu dávku pred operáciou nedali. No lenže ja som sa z morfiom len tak ľahko rozlúčiť nemienil! Za takú krátku dobu som si k morfiu vybudoval závislosť bez toho aby som to nejako vnímal. Postavil som sa vytrhol si ihlu z ruky a nahnevaný som bežal za primárom oddelenia. Hučal som po ňom a búchal po jeho stole aby mi to morfium dali. Teda aspoň tak to bolo v mojej hlave. V skutočnosti to vraj bolo tak že som ležal na posteli a začal sa trepať a kričať nech mi to dajú. Ale ja si to tak vôbec nepamätám. Keďže som mal absťák tak mi doktori museli to morfium dať ale v malej dávke kvôli operácií. Vtedy som sa upokojil a na lôžku ma previezli na operačnú sálu. Uspávali ma už dosť krát takže som z toho strach nemal, vlastne možno aj mal, neviem z tohto obdobia si takmer nič nepamätám. Z toho čo mi hovorili viem že na operačke nastali komplikácie. Srdce mi prestalo biť a museli ma oživovať. Po operácií ma doviezli na izbu k mamine. Ako vždy sme sa po operácií rozprávali a ako zvyčajne som si mal ešte pospať. Lekári mi začali zase dávať morfium ale už v malých dávkach a pomaly ich znižovali. Afty mi už začali miznúť a čakalo ma po niekoľkých mesiacoch dobrodružstvo o ktorom som sníval. Zlé veci dokážu pokaziť deň, ale dobré veci vám zlepšia celý život.