2 roky

Priateľstvá

Viem že si tu, si vo mne, každú sekundu ma ničíš pomaly a potajomky. Bojím sa. Nevzdávam sa ale slabnem, si silný súper ale nezložím sa. Vyžívaš sa v mojej bolesti a požieraš ma aby si mohla žiť. Ale to skončí si len rakovina, bezo mňa žiť nemôžeš. Vlasy sú preč a aj moje staré "ja" sa už stratilo, chlapec ktorý sa stále smial a dostaval spravy od ľudí zo školy ktorých ani nepozná že je slniečko školy, teda aspoň bol je preč. Dlho si uvedomujem že som sa dávno stratil ale hľadám sa znova a znova. Utrpenie sa pre mňa zmenšovalo keď som bol s ľuďmi, ľudia si myslia že mi je neprijemne sa o tom čo zažívam rozprávať a preto sa snažia hovoriť o niečom inom ale mne to pomáhalo. Deti pobehovali po chodbách s holými hlavičkami a vyzerali tak bezstarostne. Spoza niektorých dverí vychádzal detsky plač a krik z ktorého mrazilo. Oproti mne išiel malý chlapček, neusmieval sa ani neplakal, proste sa len pozeral. Prihovoril som sa mu, hanbil sa a schoval sa za nohu jeho maminy. Začali sme sa rozprávať a po pár dňoch sa začal so mnou rozprávať aj on, volal sa Lukasko. Hrali sme sa spolu a chodievali sme sa prechádzať po chodbe, mal asi 2 roky ale bol veľmi šikovný. Keď sme išli o chodbe zavolala ma sestrička a tak som išiel s ňou do vyšetrovne. Dávala mi kanilu do ruky. Zvykol som si už na bolesť ihly. Zalepila mi to a vrátil som sa k Lukaskovi. V jedálni sedel malý chlapček a tak sme ho zavolali aby išiel s nami a vybrali sme sa ďalej. Chlapci sa začali naháňať a smiať, úsmev a radosť v ich očiach mi hladili srdce, bolo to úprimné tak ako môže byť len detská radosť. Keď sa naháňali jeden z chlapcov do mňa narazil a nechtiac mi vybral ihlu z ruky, začal som krvácať a kvapky krvi padali na podlahu a tvorili malú kaluž krvi. Zľakli sa a ušli do izby, ja som si ruku chytil a snažil sa zastaviť krv a s rukami od krvi som išiel k sestričke ktorá mi to rýchlo vyčistila a zalepila, musela ma pichať druhý krát aby mi mohli dávať chemoterapie. Poslala ma na izbu a všimol som si že v izbe vedľa mňa je malé dievčatko, malo možno rok. Bola krásna, ležala tam napojená na infúzie a ani sa nepohla, spinkala ako šípková Rúženka čakajúca na princa menom Zdravie. Sledoval som ako pokojne vydychuje a zo sna sa usmieva. Prikrytá srdiečkovým paplónom snívala kto vie o čom. Sedel som na svojej posteli a uvidel som svoj odraz v sklenených dverách. Bolo na čase pozrieť sa pravde do očí a vykašlať sa na to ako vyzerám dôležite bolo niečo úplne iné, žiť a prežiť, to bola moja priorita a uvedomil som si že tým že sa na seba nebudem pozerať nič nedosiahnem, už som sa viac nebál svojho odrazu v zrkadle, bral som to tak ako to je. Priatelia mi ukázali že ani život v nemocnici nemusí byť strašný. Deti by nemali poznať bolesť ale život asi vie prečo nám to doprial a nieje v našej moci to len tak zmeniť. Aj keď niektorí priatelia odišli navždy, u mňa v srdci budu tiež navždy a to nikto nezmení.