2 roky

Zo žíl do žíl

Na môj nový účes už som si pomaly zvykol a pohladu do zrkadla som sa už nestránil. Zozačiatku som chcel nosit šatku na hlave ale hneď ma to prešlo lebo sa mi to nechcelo stale davať na hlavu. V jeden den mal prísť náš kamarát darovať mi krvne doštičky na transfúziu, tak sme ho isli s maminou cakať pred nemocnicu, navliekol som si rúško a chytil maminu za ruku aby som nespadol. Pomaly sme vyšli z oddelenia a mamina išla k výťahu ale ja som ju potiahol ku schodom. Nohy sa mi podlamovali na každom schode a mamina ma len za ruku drzala na nohách. Spotený a unavený som prisiel až na prve  poschodie čo mi trvalo asi pol hodinu. Konecne po týždnoch som vyšiel na vzduch. Pri nemocnici bol park a s maminou sme si prechádzkou krátili čakanie. Ludia sa smiali naháňali sa a ja som len pomaly kráčal. Na chodniku bola skupina holubov ktorí jedli omrvinky z chleba a ja som sa rozbehol ako male dieta a začal ich naháňať, teda aspoň som chcel, hneď po prvom kroku ma moje nohy neuniesli a skončil som na zemi. Snažil som sa postaviť ale nešlo to. Mamina ma zdvihla, oprášila a sadli sme si na lavičku. Už prišiel náš kamarát, privýtali sme sa a on išiel na odber. Išli sme s nim do vnutra a ja som pokracoval na oddelenie a on na darovanie. Netrvalo to dlho a uz nám volal že je to hotovo a tak sme znova išli za ním, vtedy sa mi strašne páčilo auto čo mal a tak ma zobral že sa  na nom prejdeme , to auto bolo vysoke a ja som nedokázal nasadnúť a tak ma mamina potlačila. Chvílu sme sa vozili po meste a keď sme už zastali povedal mi "Poviem ti tajomstvo ale nikomu to nehovor." Ja som len kývol hlavou a to čo mi povedal mi dalo silu daľej bojovať, je to už niekolko rokov a ja som to stále nikomu nepovedal je to naše tajomstvo. Zaparkoval v garáži pri nemocnici a ja som vystúpil a už nas tam čakala mamina. Museli sme sa rozlúčiť lebo on už odchádzal. Pár dní na to mi priniesli transfúziu a aby sme si boli istý či mi davaju prave tu jeho povedal nám ake číslo bolo na jeho balíku, všetko sedelo a už mi len napojili transfúziu do žili. Keď som bol pripravený musel som isť na chemoterapiu do ošetrovne lebo z tejto chemošky som mohol dostať vedlajšie príznaky ako triašku alebo zástava dýchania atď. Dali mi merač pulzu na palec a pomaly spustili chemošku prvych 10 minút tam so mnou a maminou sedel aj doktor a kontroloval či nemam nejaké zle príznaky. Keď bolo všetko v poriadku odišiel a mamina mi začala čítať knihu, ležal som tam na lehátku a predstavoval si všetko čo mamina prečítala. Občas ma chodila pozerať sestrička či je všetko v poriadku. Mamina mi dvávala ruku na srdce či bije rýchlo, pomaly a či vôbec. Tieklo to asi 2 hodiny a potom som sa vrátil na izbu. Začal som sa každý deň prechádzať po chodbácha aby som nabral silu a vždy som sa rozprával so sestričkami ako by to boli moje spolužiačky a najlepšie kamarátky, vlastne to bola skoro pravda, boli to jediní ľudia ktorý tam boli so mnou každý deň, okrem maminy tá ma strážila každu chvílu mojho života.