2 roky

Cesta

Mamina ochorela. Chorá nemohla so mnou v nemocnici ostať a preto zavolala svojej sestre nech ju príde vystriedať kým nevyzdravie. Vola sa Katarína. Súhlasila s výmenou a tak na druhý deň prišla s mojim ocinom na aute a mamina s ocinom zase odišla. Slzy mala na kraji keď vychádzala z mojej izby. Ja som na ňu iba pozeral s úsmevom aj keď moje srdce ma stláčalo. Sledoval som ako zatvára dvere a posledný pohľadom sa lúčila kým sa znova neuvidíme. Katka sa vybalila a pustili sme sa do debaty. Bol to po dlhšiom čase človek ktorý ku mne neprišiel na par hodín si pokecať a potom odišiel a ja som tu musel naďalej ostať. Vysvetľoval som jej ako to na oddelení chodí. Už sme tam boli týždeň spolu.  Vo vedľajšej izbe bola mamička so synom. Ja a mamina sme sa s nimi už poznali dlhšie a tak sme išli za nimi na izbu sa porozprávať a zoznámiť sa. Ja som sa hral s Matuškom, tak sa volal jej synček. Mal 5 rokov. Už bolo okolo 17 hodín a na izbu prišiel doktor na vizitu. My sme povedali že ideme do izby. Pri dverách nás lekár zastavil a povedal: ,,Choď sa pobaliť Marcel." Bola to najkrajšia veta ktorú si môže človek v nemocnici predstaviť. Ani som nič neodpovedal.. Rozplakal som sa od šťastia a rýchlo bežal k mobilu.  Volal som mamine. Moje slová boli pre nas splnený sen. Mam dobre výsledky poďte zajtra pre mňa prosím, už sa chcem nadýchnuť v prírode. Neverila mi. ,,Marcel som chorá už tam chvíľu s Katkou vydrž keď vyzdraviem hneď prídem." V tom na mňa Katka zakričala cez dvere či som jej už volal, mamina to počula a hneď ma zrušila. Po chvíli mi zazvonil mobil a mamina sa mi ospravedlnila a už sme sa dohadovali na tom kedy prídu. Prešla noc počas ktorej som ani oka nezažmúril a nastal deň keď po 2 mesiacoch opustím biele steny. Prišiel iba ocino lebo mamina bola stále chorá a nechcela ma nakaziť. Bol som najšťastnejší človek pod slnkom. Dostali sme prepúšťaciu správu a ja som nadšený rýchlo vykročil z oddelenia na chodbu. Ale dlhodobe ležanie malo následky a nohy stratili silu na toľko že som sa po 2 rýchlejšom kroku zvalil na zem. Nevládal som sa postaviť a už vôbec nie držať na nohách. Marcel neznášal si chemoterapie aby si tu ležal na chodbe v deň keď môžeš prekročiť prah utrpenia a bolesti. Z posledný síl som sa za pomoci môjho ocina postavil a už som sa ho nepustil. A stále som sa podopieral. Nastúpili sme do výťahu a vystúpili sme oproti skleneným dverám ktoré ma  delili od vzduchu zdravých ľudí. Hneď ako sme prešli cez dvere sa do mňa oprel vietor. Nikdy som nepociťoval taký súcit so živlami ako teraz. Slnko mi pálilo tvár, vietor mi chodil po holej hlave, a vôňa stromov nikdy nebola taká výrazná. Nasadli sme do auta. Sedel som v zadu a Ocino s Katkou vpredu. Išli sme cez hory, Cez okno som sledoval vtáky ako volne lietajú, listy ako ladne sa znášajú vo vetre a potok ktorý bojoval s kameňmi ako ja s chorobou. Všetko bolo tak krásne. Oči sa mi leskli od sĺz a bol v nich odraz prírody. Bol to nádherný pocit vedieť že idem tam kde to mam najradšej, k svojej rodine. 

~Budem rad keď na každej kapitole ktorá sa Vám páčila necháte hviezdičku, je to motivácia :)