2 roky

Nový začiatok.

V Bystrici som už bol veľmi dlho, už mi to tam pripadalo ako môj domov. Zo začiatku som sa v nemocnici cítil nepríjemne, cudzie prostredie, bielé steny a cudzí ľudia - to už viac nebola pravda - poznal som tu už každú sestričku, doktora, pacienta a pomaly už aj každú kresbu na stene, ktoré kreslili malé deti z oddelenia. Bol už naozaj ten najvyšší čas to tu zabaliť a vrátiť sa naozaj domov. Liečba chemoterapiou sa už blížila ku koncu a to znamenalo konečné vyliečenie sa. Posledné dni mi prišli oveľa radostnejšie, viac som sa usmieval a cítil som sa silnejší, dokonca aj chodby a izby mi prišli ako keby ich zaplavilo viac slnka a šťastia. Nadišiel deň kedy mi už do žíl prúdila posledná chemoterapia, bol to taký oslobodzujúci pocit vedieť, že sa toto všetko už čoskoro skončí. Pár dní som tam ešte ostal aby doktori odkontrolovali či mám už v krvi všetko v poriadku. Niekoľko dní na to ako som skončil s liečbou za nami prišla paní doktorka a povedala nám novú správu. "U Marcelka nezabrala liečba tak ako by mala, stále má leukémiu." Zostali sme zarazení, ja aj mamina. "A to čo znamená?" spytala sa mamina doktorky. "Sú len dve možnosti, buď začne Marcel ďalšiu liečbu chemoterapiou alebo..." "Alebo?" Prerušila ju mamina. "Alebo pôjdete do Bratislavy na transplantáciu kostnej dreňe." Doktorka nám vysvetlila čo všetko každá z možností obnáša a dala nam čas na rozmyslenie. S maminou sme sedeli v izbe a rozprávali sa o  tom čo bude dalej. Bolo to vážne rozhodnutie ktoré by mohlo rozhodnúť o mojom živote a preto bolo pre nás, a najmä maminu ťažké rozhodnúť sa. Celý deň sme nemysleli na nič iné, dokonca sme s myšlienkou na to aj zaspávali. Ráno keď som sa zobudil, mamina už sedela pri mne a rovno sa ma spýtala: "Marcel čo si ty o tom myslíš?" Ja už som mal po celom dni rozmýšľania jasno. "Ja idem do Bratislavy, ty tu ostaň ak chceš." Možno to znelo hrubo ale viem, že keby jej to nepoviem s istotou, mala by stále pochybnosti. Bolo rozhodnuté, ideme do Bratislavy! S doktrokou sme prebrali čo všetko nás čaká a začali sme sa baliť. Na izbu za nami začali chodiť maminy ostatných detí a pýtali sa čo sa deje, keď sme im to povedali nastal čas objatí a sĺz, za ten čas sme si totiž vybudovali takmer rodinný vzťah takže bolo ťažké sa lúčiť s vedomím že to može byť naposledy kedy sa vidíme. Keď už bolo všetko pripravené, vrátane nás, vybrali sme sa od dverí k dverám rozlúčiť sa s našími priateľmi. Dostali sme prepušťaciu správu a sanitárka nas zobrala ku garážam kde už na nas čakala sanitka. Mali sme s ňou veľmi dobrý vzťah, dokonca so mnou občas hrávala na izbe The sims. Rozlúčili sme sa, nasadli do sanitky a zavreli sa za nami dvere. Bolo to prvý krát kedy som sedel v sanitke a popravde, zaobyšiel by som sa aj bez toho. Teraz nás čakala dlhá cesta a tak som si položil hlavu maminine na plece a zavrel oči. Čakalo nás nové dobrodružstvo a nový začiatok.