2 roky

Preč s hrdosťou

3 dni strávené doma ubehli tak rýchlo.. Ani som sa nenazdal a prišiel deň vrátiť sa tam. Z domu sa mi vychádzalo ťažko, predstava že sa vraciam tam kde som zažil najhoršie chvíle života mi pripadala ako nočná mora. Smútok opustiť rodinu na neurčitý čas mi tlačil na hruď. Ale pokiaľ  tam nepôjdem, zomriem. Nemal som na výber. Odisť od rodiny aby som s ňou potom mohol byť. Chcel som žiť, tak som išiel. Rozlúčil som sa so sestrou, pustil som jej ruku a s kameňom na srdci som sa otočil a nastúpil do auta. Vpredu už sedela mamina s ocinom a vydali sme sa na cestu.  Cez okno som sledoval ako sa zmenšuje moja sestra, dom a mesto kde som vyrastal. Išiel som za svojou budúcnosťou. Sme tu. Vybrali sme kufre z auta a vybrali sme sa k výťahu. Moje nohy boli tak slabé že sa mi podlamovali už keď som spravil jeden krok. Schody neprichádzali do úvahy. Na ústach som mal rúško, vyčnievali mi len oči, videl som ako sa na mňa ľudia pozerajú, pohlaď ľudí ktorí odsudzujú ľudí na základe výzoru, bol som vychudnutý a slabý, mal som kruhy pod očami a bielu pleť, nebol na mňa najlepší pohľad a preto som si z toho nič nerobil, istý čas som bol aj ja taký.. sebecký človek ktorý odcudzuje ľudí na základe toho ako vyzerajú bez toho aby som vedel čo prežívajú, zmenil som sa. Výťah zastal na 2 poschodí a vystúpili sme oproti oddeleniu. Zazvonili na zvonček a sestrička prišla otvoriť. Ubytovali ma na izbe číslo 3 kde som bol sám. Vyložil som si veci a ľahol na posteľ. Ani som nič nestihol spraviť a prišla ma sestrička zobrať na odber krvi. Išiel som s ňou do ambulancie a posadila ma na okrúhlu stoličku. Vybrala ihlu a špicom mi pretrhla tkanivá kože a prešla k žile. Odobrala krv a zalepila mi ranu. Vrátil som sa na izbu a opäť si ľahol do postele. Pohľad na krv mi nikdy nerobil problém, takže to bola obrovská výhoda vzhľadom na to koľko krát mi ju brali alebo dávali. Po asi 5 minútach som si odlepil leukoplast a ruka mi ostala špinavá od zaschnutej krvi. Vstal som a prešiel som do kúpelne umyť si ruku. Pozrel som sa do zrkadla, mal som vychudnutú tvár, popraskané pery a kruhy pod očami. Moje telo nevidelo slnko už dlhý čas. Tvar biela ako stena, na perách krátere ako na mesiaci a pod očami čierne kruhy pripomínajúce čiernu dieru. Musel som si na ten pohľad zvyknúť. Prestával som byť sebestačný, kvôli slabosti v nohách som nevládal prejsť ani do kúpelne. V časoch keď som bol zdravý som si neuvedomoval že som volný, že môžem isť kam chcem, zatiaľ čo teraz  sa mi zmenšil svet na izbu 5x5 metrov. O dva dni prišli výsledky krvi a ja som mohol pokračovať v chemoterapií. Táto bola červená. Sestrička ju predo mnou zabalila do alobalu. Hadičku mi dala do ihly v ruke a chemoterapia mi stekala do žíl. Trochu ma bolela hlava. Mamina sedela pri mne a dávala na mňa pozor. Prešli 3 dni, a začalo sa to. Ráno som sa prebudil a vankúš bol pokrytý mojimi vlasmi, celý. Zľakol som sa, prešiel som si rukou cez vlasy a v ruke mi ostali desiatky vlasov. Začal som sa chvieť, toto je moment ktorý som si nikdy neprial. S týmto odíde vaša hrdosť a vy si naplno uvedomujete čo s vami je. Hola hlava je to prvé čo si pri rakovine predstavíte. Niekoľko dní som sa prebúdzal s vlasmi na vankúši a po posteli. Vlasy padali ako mŕtvi vojaci. Bol to hrozný pohľad. Na mojej hlave boli prázdne mapy kde už som nemal žiadne vlasy. Prišlo to čo som nechcel. Musel som sa ostrihať, dohola. Mamina ma zobrala do kúpelne, posadil som sa na stoličku, zapla mašinku na strihanie. "Ideme na to." Povedala mamina a ja som len ticho sedel so slzami v očiach. Zavrel som si oči a čakal kým bude po tom. Pár krát prešla mašinka po mojej hlave a bol koniec, otvoril som oči a bránil som sa pohľadu do zrkadla. Pri nohách mi ležali moje posledné blond vlasy. Vstal som a išiel sa osprchovať. Slzy mi tiekli po tvári a tvorili s tečúcou vodou pár. Umýval som si hlavu a necítil som žiadne vlasy. Proste nič. Hola hlava, prázdna duša.