My Vampire Life

2. Kapitola

Venované Otakucz.

Zobudila som sa o 7:30. 7:30??? Nestihnem ísť na lov. A celú dobu, čo budem v škole ma pohlti nervozita. Počkať. Moja skrýš. Prišla som k nej a tam žiadna krv. No, musím to nejako pretrpieť. Zobrala som tašku a išla som do školy. Išlo sa mi hrozne. Robiť sa, že mi nič nie je je veľmi ťažké.

V škole ako vždy som si vybrala zo skrinky knihy. Začali sa mi triasť ruky. Prosím, nech to prestane, inač budem mať čo vysvetľovať. Sadla som si do lavice a po pravici už sedel Denis. Pozrel sa smerom ku mne. Okamžite som schovala ruky za chrbát. Robil ako nič a otočil sa späť.

Na tretej hodine, teda na najhoršom predmete geografií sa to dosť zhoršilo. Nemohla som chytiť pero, podlamovali sa mi kolená a keď som sa pozrela do zrkadla, menila sa mi farba očí.

,,Si v poriadku"? Ozval sa Denisov hlas, ktorý sa na mňa dlhšiu dobu uprene pozeral.

,,Sssom" povedala som ako úplný idiot, pretože sa mi triasol aj hlas. 

Denis mi položil ruku na hlavu.

,,Si veľmi studená" povedal vyľakaným hlasom. 

Oo, aké prekvapenie. Som upír, jasne, že som studená. Ale to som nahlas nehovorila. Náhle sa Denis postavil a prihlásil.

,,Pán učiteľ, Karen sa trasie a je zimná" povedal a mňa chytila panika. Nesmiem ísť do doktora, zistia, že som upír.

,,Denis, odveď ju domov,, hlesol učiteľ a mne spadol kameň zo srdca. 

Postavila som sa a následne som spadla. Denis ma chytil okolo pása a mne to bolo vrcholne nepríjemne. Odstrčila som ho a opierala sa o lavice. Všetci sa na mňa pozerali a to ma vháňalo do rozpakov.

Denis ma následoval. Zo skrinky som si pobrala veci a išla pomaly dopredu. Chcel mi zobrať tašku ako gentleman, ale vytrhla som mu ju z rúk. Nechcem, aby vedel moje tajomstvo.

,,No taaak, nemusíš byť na mňa taká zlá" povedal so smiechom a šibalsky sa usmial. 

To ma naštartovalo do plného hnevu. Mala som chuť mu dať poriadny elektrický šok. Nebol by to zlý nápad.

,,Nikdy som sa ti o pomoc neprosila" povedala som s triaškou a na to som spadla. 

V poslednej chvíli ma zachytil. Bohužiaľ sa musel chytiť môjho zadku. A to už som nevydržala, ruku som dala preč, buchla som ho do brucha a odišla preč. Predbehol ma a zatarasil mi cestu svojím svalnatým telom.

,,Takto sa chováš k svojmu záchrancovi"? 

Čo, že záchrancovi. Čo si o sebe sakra myslí?

,,Nemusíš ma pri tej"záchrane" chytiť za zadok a usmievať sa pritom ako nejaký úchyl" a odstrčila som ho. 

Už mi bolo lepšie. Na konci chodby som naňho zakričala.

,,Aspoň nemám také veľké ego ako ty". A pobrala sa domov.

Denisov pohľad:
Zmizla. To je ale zmija. Nie je ako ostatné baby. Je iná. Najkrajšia z nich a má krásny zadok. Čo to hovorím, mal by som sa krotiť. Niekedy ma to vie úplne pohltiť. Ale krásna je a má dobrú ránu. Po dlhom rozmýšľaní o nej som sa vybral domov. Aj tak ma učiteľ poslal s ňou. A na geografií byť nechcem.

Karenin pohľad:
Konečne sýta a znova som pocítila chuť krvi. Na toho debila som zabudla a išla som domov s taškou plnou krvi. Doma som to všetko vysvetlila tak, že ma chytila triaška a v škole ma vyliečili a pustili ma radšej domov. Pochopili ma a ani sa na nič nepýtali. Obrovské šťastie pre mňa.

Robila som si úlohy, keď v tom zapípal mobil. Žiadosť od Denisa. Odfrkla som si a ignorovala to. Po úlohách som po náročnom dni zaspala.

Ďalšia kapitola. Dúfam, že sa páčila. Čo si myslíte, kto je Denis a čo sa bude diať ďalej? Diki za vote a komenty. Na obrázku jej rodičia.

Vaša Maťa :).