Nový Začiatok

5. Časť

Ja som zmrd preto je to takto :3
~Kin

**********************************

Zastavil som Leika "L-L-Leiko p-prosím dosť" šeptnem a mám na krajičku. Nechápavo na mňa pozrel "Prečo?"
Opýtal sa ma prekvapene a jemne nahnevane.

"N-n-neni to správne, t-ty si e-e-ešte op...op...o-opitý a n-n-nemyslíš t-t-toto vážne a-ako ja" poviem smutne a z očí mi začnú tiecť slzy.

"Neplač." šepnem a pobozkám ho na líce. Nedokážem sa držať, takže som sa musel prisať na jeho pery.

"Si taký sladký." šepol som pomedzi bozky.

Jeho slová sa mi páčili, boli také jemné a nežne ale to je teraz jedno. Snažil som sa ho odstrčiť. U-už nevládzem...

Nemám už sili ja...ja už nemôžem...
Prestal som sa brániť...
*Teraz ma tu z-z-znasilni* preblislo mi hlavou a z očí sa mi spustili vodopády sĺz.

Nebolo mi všetko jedno, ale začal som byť nadržaný.

"Do riti." šepol som a vyskočil som na nohy. Sledoval som plačúceho Kioshiho. Neviem prečo, ale nerobilo mi to dobre. Začal som cúvať až pokiaľ som nenarazil do steny.

*Čo sa to so mnou deje?! Veď by mi malo byť všetko jedno!* Začalo sa mi ťažšie dýchať a moje telo sa mi zdalo ťažšie

"V-volaj... Z-zá-" tvrdo som dopadol na zem a stratil som sa v tme...

Vyskočil som na nohy a pribehol k nemu. "L-Leiko hej Leiko!" triasol som ním no nevnímal. Sakra...

Rýchlo som bežal pre mobil a vrátil sa za Leikom. Skontroloval som mu tep
*Sakra...* pomyslel som si a vytočil čislo na záchranku.

Roztrasene som im všetko nadiktoval a mal som mobil stále pri uchu, pani za telefonom ma ukludňovala a vravela že sanitka tu bude za 5 minút.

Po 5 minútach zazvonil zvonček u dverí, rýchlo som pribehol som k dverám a otvoril ich. Nechal som prejsť sanitákov dnu "J-je v izbe p-p-prvé dvere z ľ-ľava" povedal som.

Len prikývli a vybehli schody. Po chvíli prišli dole aj s nosítkami na ktorých bol Leiko. "Idete s ním?" premerali si ma pohľadom.

"A-ano" povedal som, znovu len prikývli a šli k sanitke. Nastúpili sme a nastartovali. *prosím nech je v pohode...* preblislo mi hlavou.

Prechádzal som sa čiernou tmou. Okolo mňa poletovali obrazy mojej minulosti, môjho detstva. Videl som ten deň, kedy som mal astmu v pokročilom štádiu.

Veľmi som kašlal, nedokázal som sa poriadne hýbať a znova som skončil v nemocnici. Liečili to dosť ťažko a zostal som v umelom spánku. Prechádzal som okolo všetkých spomienok a zastavil som sa úplne na konci.

Z čias keď som bol malé dieťa. Prechádzal som okolo, ale zarazil som sa. Pozrel som sa bližšie, ale obraz ma vtiahol do seba.

Sledoval som všetko. Videl som Kioshiho ako ma sleduje. Naše detské ja. S obrazu ma vythli zvuky v pozadí. Počul som pípanie prístrojov a hlasy. Dokonca som započul aj svoje meno.

Zastavili sme pred nemocnicou a vystúpili. Leika niekam zobrali a mňa si stranou zobrala sestrička

"Takže ešte raz mi povedzte čo sa stalo" povedala no milo (?)
"N-no b-b-bol opitý a ch-chcel odísť z izby n-n-no otpadol" povedal som roztrasene. "Aha..." povedala a premerala si ma pohľadom.