I can and I will

Desať

"Zlato ? Koľko je hodín?" "Hmm, 16:58." "Ty máš môj mobil ?" "Hej." rýchlo odpovedal a olízal moju zmrzlinu. "Patriiiik! Už ma prestaň štvať." smiala som sa a olízala jeho zmrzlinu. "Poďme už ku katedrále. Je to ďaleko a keď budem meškať...." "Šak neseď."znova podrýval. Vstal a už aj sa nohou odpichol od chodníka. Lenivo som ho nasledovala. Patrik si krásne kľučkoval po ulici. Len ja dilinko som si nevšimla tie pofiderne stĺpiky. V poslednej chvíli som nejak zoskočila. Pennyboard natrafil na stĺpik a kovové zábradlie. "Bože! Patrik, prepáč. Ja som taká ...." Chytala som sa za hlavu. Patrik dobehol späť ku mne. "Povec mi prosím, že si v poriadku." rýchlo zo seba vysypal. "Hej. Hej, som. Ale Molly.." "Pššt." objal ma prekvapivo dvoma rukami. "Hlavne, že si v pohode." "Ale čo ten pennyboard?" "Vrátime sa ku mne áno ?"

Patrik je najviac rafinovaný. Keď sme prišli k nemu domov, stretli sme jeho otca. Hneď v hale. Vravel: "Oci, zlomil som si pennyboard. Zajtra si pôjdem kúpiť nový." a jeho tatko len prikývol. Nechápala som. Patrik vybehol do Mollynej izby a nechal jej tam svoj pennyboard. Potom sa vrátil ku mne do haly. Z vedľajšej miestnosti bolo počuť klasickú hudbu. Rozozvučalo to celú halu. "Zatancujeme si?" "Patrik, ja tancovať neviem..." "Trápna." "Prestaň!" Chytil ma za ruku a pritiahol k sebe. "Zrejme Molly cvičí balet." "To neznamená, že budeme tancovať." "Ale znamená." znova ma potiahol, tentokrát až do stredu haly. Zdvorilo sa uklonil a nastavil ruku. Nemohla som odolať. Vložila som mu do nej tú svoju. Druhú ruku mi dal niekde pod lopatky. Len sa krásne usial, keĎ zistil, že ma vyrovnal. "Neznášam ťa Patrik Zvolenský." "Čo mňa potom ?!" "Veruže nič." zatvárila som sa urazene. Pri záklone mi venoval  bozk. Pri zábradlí som však zbadala jeho otca a rýchlo sa spamätala. Patrik si ma chytil okolo pásu a vrhol na svojho otca nepekný pohľad. Ten len zatlieskal a odkráčal preč.

"Patriiik. Veď ma zastrelia. O dve minúty je šesť." "Dobre, teda. Choď už. Ale, musíš mi sľúbiť, že večer prídeš." "To nemôžem." "Akože nemôžeš ? Mám si vystačiť byť s tebou tri hodiny za deň ?" "Nie, teda. Ja som sem neprišla kvôli tebe, ale počkaj, už asi budem ticho." "Hej, mala by si byť." Patrik sa otočil a zmizol za rokom kostola. Horelo mi pod pätami. Musela som ísť do toho kostola. Patrika si hádam nejako udobrím.

"Ahojte." "Meškáš, Vikoleta." sykla pohŕdavo stará mama. "Volám sa Vikole. Mohla by si to už vedieť." Uf, druhú časť vety počul len Matúš. "Čo si taká nahnevaná." "Lebo... no lebo som debilná." "Pšššt!" znova sykla starká, pretože už začala omša. "Zahrajme divadlo a poďme von, inak tu zomriem." Matúš prikývol. "Mami, Viko je zle. Ideme sa trochu prejsť." Ella ani nereagovala. Vyšli sme z katedráli a pobrali  sa na námestie. "Dáš mi ruku ?" "Prečo by som mal ?" "Okej. Chodím s ním." "Mám ti povedať, že si hlúpa alebo to už vieš." "Viem, lebo som ho , no, nerozlúčila sa." "Odkedy ?" "čo odkedy ?" "S ním chodíš, odkedy ?" "Od včera ?" "Ehmmm a o dva dni odchádzaš." "Nebuď taký skeptik. Stačí mi tvoj bratranec. Nepotrebujem ďalšieho debila." "Nebuď na neho taká." "Aká taká ? Jemu je jedno, že ma nevidel už koľko ? Jedenásť rokov ?" "Vikole...." "Prepáč." vraveli sme naraz. "Vrátime sa ?" " Vrátime sa." Tak sme sa teda vrátili, ibaže sadnúť sme si k Elle už nešli. Počkali sme v zadu a po omši išli na večeru. 

"Matúško, spíš ?" "Už nie." "čo zajtra ?" "Nechaj ho vydýchnuť.""A čo ak...." "Aj to je možné. Je to vypočitavý hokejista." "No lebo ty si neni." "Spi už." "Tak, dobrú."