Never forget who you are

12.časť

Síce som svetielka nenašla , našla som niečo čo ma zranilo. Hlboko v srdci.

"Nemôžem tomu uveriť , " hovorila som si a slzy sa mi tisli do očí , no zaklipkala som očami aby sa stratili. Tie papiere mi práve zničili život. Ako som na mamu zakričala , tak som počula jej kroky dole schodmi. Nechcela som , aby sa zatiaľ dozvedela , čo som našla...že som to vôbec našla. Keď vošla do garáže , tak som ich rýchlo skryla do vrecka županu.

"Lindy , vážne si ich nevidela ? " opýta sa ma a ukáže prstom na veľkú škatuľu so svetielkami. Nechápem. Pozerala som sa všade. No príde mama a zrazu svetielka sa nájdu. Niekedy mám pocit , že je čarodejnica.

"No vidíš , nevidela .. tak ja sa idem pripravovať . " povedala som jej a vybehla som znovu hore. Tie prekliate svetielka mi dali zabrať pol hodinu hľadania. Takže už je pol piatej. No stále mám čas. Zatvorím dvere od izby a ľahnem si na posteľ. Darček od mamy a otca som si položila na nočný stolík. Boli to krásne hodinky.

Ležím na posteli a papiere mám v rukách. Stále nemôžem uveriť na čo sa to pozerám. Je to...môj...adoptívny list. ADOPTÍVNY list. To je ..panebože. Stále neverím. Možno to je len sen. Štípnem sa a bude to preč. Ach štipnutie nepomáha. Skrčím papiere a hodím ich do kúta. Posadím sa a pritisnem si kolená na prsia. Začnem plakať. Prečo? Stále mám v hlave tú otázku. Prečo? Pretriem si oči a vyzlečiem si župan. Oblečiem si spodné prádlo a len tak sedím v izbe na posteli. Rozmýšľam či to niekomu povedať. A tým niekomu , myslím Ashtona. Vôbec neviem čo robiť. Mokré vlasy mi ochladzujú chrbát a tak už je čas si niečo obliecť. Dám si na seba biele tielko , ktoré sa na mňa pritisne a áčkovú sukňu. Tiež bielu , ale s kvietkami. Otvorím si okno a sadnem si. Nech mi slnko trošku vysuší vlasy. Už ich nemám celkom mokré. Sú len vlhké. Môj zrak mi stále skáče k rohu izby , kde je pohodený skrčený papier o tom , že som adoptovaná. Že sa ma moja mama zriekla. Moja biologická matka. A môj biologický otec. Cítim sa sama. A to mám rodinu. Rodičov , ktorí ma vychovávajú už odmalička. Ale teraz...cítim sa akoby mi boli cudzí. V tom mi vtrhne od izby sestra. Môžem ju vôbec nazývať mojou sestrou?

"Počuj Lindy, mám pre teba darček. Mám ti ho dať teraz ? Alebo až na tvojej párty? " opýta sa ma. Aké milé to je od nej. Mám ju veľmi rada. Aj keď mi veľakrát lezie krkom.

"Pokojne mi ho môžeš dať aj teraz , " usmejem sa na ňu a sadnem si na posteľ. Zamávam na ňu nech si sadne ku mne. Sadne si a dá mi niečo čo skrývala za chrbtom po celý čas , čo stála v dverách. Nechápem ako to mohla skrývať. Veď to je obrovské. Je to veľká koláž našich spoločných fotiek. Fotiek odmalička. Ako som ju kočíkovala. Ako som jej plietla vlasy , ako sme sa hrali , ako sme pobehovali len tak po záhrade. Až do dnes. Všetky fotky. Rozplačem sa. Dojme ma to. Najmä preto , lebo viem , že to nie je moja sestra. Pravá sestra. Ani ona sama o tom určite nevie. Je mi ľúto úplne všetkého. Ona ma objíme z dojmu , že plačem od radosti. Ja ju v tom nechám a začnem sa smiať zo seba , pomedzi slzy.

"Som trapka , " smejem sa , " prepáč mi to ,ale je to naozaj krásne. Vidím , že si si dala záležať. Si úžasná sestra. Naozaj. "

" Nie si trapka , " zasmeje sa a utrie mi slzy z líca , " je to zlaté. Už sa teším na tú tvoju párty. Keď príde Majkl a Ashton aj Nicole, Kaitlin a Robin. Možno dorazí aj ten ..Celton ? Ach nie Cameron prepáč." Rozosmejeme sa . Pretože si raz poplietla jeho meno na Celton a odvtedy si z toho robíme srandu.

"No a netreba sa ti náhodou tiež ísť pripraviť ? Musíš predsa nejako vyzerať. Nemôžeš tam prísť len v teplákoch. " poviem jej a ona sa usmeje.

"To mi je jasné, ale krajšia ako ty nebudem." povie mi a odíde z mojej izby.

Tu koláž fotiek si hneď zavesím nad posteľ. Nemôžem sa prestať na to vynadívať. A potom ani neviem ako , ale čas ubehne ako voda a je už 18.00 a všetko pripravené. Lenže som zmätená. Neviem ako sa mám správať. Mám sa správať ako Lindy Collinsová alebo ako... ako kto ? Ani neviem svoje pravé priezvisko.

Keď prídem dole o 18:30 tak sa všetci už bavia na záhrade. Smejú sa a tancujú. Som rada , že aspoň oni sa bavia. Ja nahodím falošný úsmev a všetko bude v poriadku. Niekto ma zozadu objíme. Otočím sa a je to Majkl. Usmejem sa.

"Ahoj, oslávenkyňa , " darček mi zavesí rovno na krk. Je to náhrdelník. Diamantová sovička. Je to nádherné.

"Ďakujem , je to krásne , " usmejem sa a dám mu pusu na líce. Zrazu mi všetko príde nesprávne. Môj život tu, medzi týmito ľuďmi , môj vzťah s Majklom. No dnes nebudem robiť scény.

"Pre teba všetko , "povie mi.

"Majkl , idem pozdraviť ostatných , potom si ťa nájdem." usmejem sa naňho a hľadám Ashtona. Nakoniec ho nájdem vonku v altánku s nejakými dievčatami. Obliepajú sa okolo neho ako nejak supy. Keď za ním dôjdem tak ich pošle preč.

"Ahoj ," usmeje sa , "darčeky sa dávajú kedy ? Rád by som ti ten môj dal hneď." Povie mi ale ja sa neusmievam. Nemám fakt chuť sa pred ním hrať. Musím mu to povedať. Jemu musím.

"Ashton ...ja , " rozplačem sa a on ma objíme , " ." Hlavu mám na jeho hrudi a plačem. Neviem tie slová vysloviť.

Ďalšia časť je na svete:) Dúfam , že sa vám páči. Snažím sa to ozvláštniť a dať tomu nejaký šmrnc. Budem veľmi rada za vaše votes a komenty :) <3

S láskou,

Lucka<3