Rádioaktívna ✔

VIII.- Nevysvetliteľná slza

Svet je zvláštny. Život je zvláštny. Existencia ľudí je zložitá a komplikovaná. Jeden život pretkáva druhý. Osudy majú rôzne prepojené a každý z nich má dôležitú úlohu vo svojom paralelnom vesmíre. Preto je každý tvor výnimočný a dôležitý. Každý prispieva k celku. Niekto viac, niekto menej, ale každý hrá svoju rolu v tomto zmiešanom svete.

V hlave sa mi vynorí určitá myšlienka. Čítala som ju niekde už dávno ale pamätám si ju presne. Keby mám spomienky tam, kde patria, tak by som zrejme rozumela aj tomu prečo ma to napadlo práve teraz.

„Amelia? Haló! Žiješ ešte?" ozýva sa Phil.

Moje posledné slová k nemu boli plné sarkazmu a odvtedy na mňa volá menom ale ja odmietam odpovedať.

„Akoby som nebola? Však som pozitívny človek!" Moje slová mi doznievajú v hlave ako ozvena. Snažím sa ich pochopiť, prijať, že som naozaj nabitá kladne a som vlastne chodiaci katión radiácie, ale moje myšlienky nie a nie spolupracovať.

Stále si kladiem otázku, že ako je to možné. Človeka by malo toľko radiácie spáliť, zničiť. Nemal po mne ostať ani fliačik na zemi, nie to celá osoba.

Bez prestania mi kolujú v hlave myšlienky. Ako? Pýtam sa dookola.

Zvraštím čelo. Ja som úplne mimo. Malo by ma zaujímať, že čo tieto informácie prinesú pre môj budúci život. Nemala by som sa zapodievať minulosťou ale musím sa sústrediť na budúcnosť.

„Amelia!" znova ku mne doľahne Philov hlas.

„Áno?" ozvem sa potichu.

„Žiješ?" spýta sa.

Hnusne naňho fľochnem.

„Teda," zmením radšej tému, lebo mám obavy, že sa prestanem ovládať a tresnem mu. „ čo to znamená pre mňa?"

„No, to je dobrá otázka." Phil sa poškrabe po tmavých vlasoch a zvraští obočie tak, že sa mu až spojí do vlnitej čiary. „Mala by si prísť každý týždeň na kontrolu, aby som mohol kontrolovať, či je všetko v poriadku. Ale teraz dávaj sakramenský pozor, Amelia. Nikto sa skutočnosť nesmie dozvedieť, rozumieš? Jedine Sam a Chris. Chápeš ma?" gúľa na mňa očami a tvári sa smrteľne vážne.

„Nechápem." pokrútim hlavou. „Vysvetli mi to."

„Pozri sa," rukou si unavene prejde po tvári a ja zbadám jeho starosti pod veselou maskou. „Všetko je zlé. Vláda je ako posadnutá. Správajú sa akoby Amerika bola stále medzi nami. Všade sú kamery, vojaci striehnu na všetko. Sú ako vymletí. Keby zistili, že je medzi nami dievča z Ameriky, ktoré je imúnne na radiáciu... ani si nedokážem predstaviť, čo by ti spravili. Musíš robiť to, čo ti povie Sam a Chris. Rozumieš?"

Pravú ruku mi položí na plece a silno ho stisne. Pozrie mi do očí a venuje mi uprený vážny pohľad.

Strnulo prikývnem.

Nechápem, prečo sa to deje. Prečo sa musím skrývať. Z akého dôvodu sú vodcovia taký prísny, priam posadnutý, ale niečo v Philovom hlase ma núti veriť mu. Takmer akoby som ten pocit poznala. Akoby som vedela, že to nie je také jednoduché, že svet je krutejší, než dáva najavo.

Po líci mi stečie slza. Neviem kedy sa tam dostala, ani prečo, no nechám ju voľne stiecť.

Necítim smútok ani nič. Slzy sa tam dostala sama od seba a mimovoľne. Avšak nehádam sa s ňou.

Je to zvláštne.

Vlastne, je zvláštne všetko, ale akosi to so mnou nehne. Nechcem plakať nad tým, aký je život krutý, že prečo práve ja musím byť tá, ktorá je každého nepriateľ.