Rádioaktívna ✔

IV.- Nemožný let

„Ááááá!" presne tak.

To je moja jediná myšlienka, ktorá ma sprevádza počas pádu.

Nedokážem sa ani zamyslieť nad tým, že kde padnem, kedy padnem a ako veľmi to bude bolieť.

Štipľavý vzduch mi udiera do tváre pričom sa stále rútim.

Keby ešte viem, kde sa rútim ale ja to netuším. Len padám a pod sebou vidím husté čierne mraky. Keby ma len tak zachytili...

Padám dole až narazím do tej mäkkej oblačnej prikrývky.

Nejakým zázrakom ma čierne oblaky udržia vo vzduchu, akoby boli tak nahusto, že vytvorili pevné podložie.

Je to zvláštne...

Pohmatám rukou oblak ale necítim nič.

Ako, sakra, je možné aby ma udržala kopa mrakov?

A vtedy si uvedomím ešte jednu dôležitú vec. Veď ja sa hýbem!

Lano, s ktorým som spojená s lietadlom ma ťahá dopredu cez mraky. Veď je to celé totálne absurdné! Nemožné!

Nahmatám si rukou ucho a nájdem malý prístroj, ktorý mi tam strčil Chris.

„Heeeeej!" kričím. Možno by ma vedeli vytiahnuť.

Odpoveď však neprichádza.

„Uffff." Vydýchnem, pričom sa stále kĺžem dopredu cez čiernu hustotu.

Musím niečo vymyslieť. Nechcem zomrieť.

Prečo vlastne nechcem zomrieť? Veď nemám prečo žiť. Nemám nič, nikoho.

Ticho, Amelia! Prikážem si. Jasné, že chcem žiť. Každý normálny tvor chce žiť. Je to inštinkt, ktorý vlastní každé stvorenie s dušou. To je aj dôvod prečo v smrteľných ohrozeniach dokážeme takmer nemožné.

Toto potrebujem. Musím sa vynájsť. Hocijaký hlúpy nápad môže byť užitočný.

Mozog mi pracuje na plné obrátky ale predsa neprichádzam na nič.

Mám vyliezť hore po lane? V takomto daždi asi ťažko...

Mám ho potiahnuť, aby si ma všimli? Môže sa roztrhnúť a ja stratím všetku nádej...

Mám kričať a dúfať, že ma započujú? Som si istá, že keby si vykričím hlasivky ani tak ma nezapočujú...

Mohla by som čakať a previesť sa na oblakoch ale tie by sa skôr či neskôr minuli.... potom by ma vo vzduchu nedržalo nič a ja by som s najväčšou pravdepodobnosťou padla dole do rádioaktívneho mora.

Všetky nápady môžem rovno hodiť za hlavu. Nepomohli by.

Najjednoduchšie by bolo len sa zviesť na tých mrakoch ako na výťahu až hore do lietadla.

Zrazu pocítim zvláštne brnenie niekde v pleciach. Postupne sa roznesie po mojom celom tele. Až do nôh, cez ruky až mi to nakoniec stúpne do hlavy.

Keď sa pozriem dookola uvidím zvláštny jav. Kvapky zelenkastého dažďa sa mi vyhýbajú. Pretekajú nad mojou kožou o pár centimetrov akoby som mala na sebe neviditeľný plášť, ktorý zachytáva kvapky.

Vystriem ruku dopredu, aby som zachytila zelenú kvapôčku, pričom sa prevalím. Prsty akoby som mala z olova a ich imaginárna váha ma ťahá dopredu.

To, čo pocítim v tej chvíli, by sa nedalo opísať. Ťažoba v bruchu, následne jeho poskočenie až do krku a nakoniec náhle klesnutie do nôh.