Rádioaktívna ✔

XIV.- Deň v nemocnici

„Nie, nie, nie! Amelia, koľkokrát ti to mám ešte povedať?" Max ma chytí za ruku a pootočí ma svojim smerom. Pozriem do jeho hlbokých tmavomodrých očí, z ktorých sa nedá nič vyčítať.

„Možno keby si to vysvetlil normálne aspoň raz, tak by mi to toľko netrvalo." Oponujem a snažím sa nasadiť, čo najtvrdší tón.

„Keby si mala také svaly ako máš podrezaný jazyk, tak by sme boli na milénia ďaleko." Zafučí nespokojne. „Pozri sa na svoje ruky. Máš ich obité do krvi ale vrece sa ani nepohlo!"

Pohľad upriem na svoje ruky. Max má úplnú pravdu. Robím toto už týždeň a nedostala som sa nikde. Nemá to takto význam.

„Čo keby si mi dal nejakého protivníka? Možno by sa na mňa niečo nalepilo." Pozriem naňho a snažím sa vyčarovať psie očká.

On sa len uchechtne: „To tak túžiš po smrti?"

Chcem mu niečo odseknúť ale moje myšlienky preruší škrabavý hlas.

Obzriem sa za seba a zistím, že to odkašlanie patrí vysokému aziatovi s ulízanými čiernymi vlasmi. Môže mať približne dvadsať, alebo ani toľko, ale spod tesného tielka sa mu rysujú vymakané svaly.

„Na čo sa s ňou zaoberáš? V skúške nemá ani najmenšiu nádej." Svoje slová adresuje Maxovi, ktorý rozhodne nie je jeho prítomnosťou nadšený.

„Naučí sa všetko. Uvidíš, ešte ti natrie na tú mastnú gebuľu." Odsekne mu Max chladnokrvne.

„Dávaj si pozor na slová. Dobre vieš, že sa to nestane. Veď sa na ňu pozri! Sotva vykúka spod zeme. Je mladá a slabá. Postavu by na to aj mala ale chýba jej to najdôležitejšie. Motivácia. Teraz vážne. Čo od desať ročnej baby čakáš? Že tu natrie každému zrak? To čo sa stalo s Werou bola náhoda. Mala šťastie. Nevie sa biť. Akoby aj? Vyrastala, vlastne vyrastá, v bohatstve. Nemá páru o tom ako je to so životom na ulici. Zamysli sa Max, zamysli sa." tými slovami sa otočí na päte, ruky strčí do vačkov a pomalým krokom sa nám stratí z dohľadu.

„Pokračujeme." Vyhlási Max a otočí so mnou k boxovaciemu vrecu. „Musíš sa snažiť."

++++

„Heeeeeej! Už sa zobuď!" kričí mi Samantha do ucha.

„Č- čo to?" rozmazaným pohľadom na ňu žmúrim cez zalepené viečka.

„Chceš ísť za tou Melanie? Tak si pohni, zlatko." Pravou rukou ma vytiahne z postele a postrčí smerom do kúpeľne.

„Priprav sa. Ja zatiaľ urobím nejaké raňajky!" zašvitorí spoza dvier.

„Uhm, ďakujem." Zamrmlem ospalo, aj keď nemá šancu započuť to.

++++

„Ameliaaaaaaaa!" doľahne ku mne Samanthin hlas.

„Áno?" zakričím spoza dvier.

„Už si tam, dosť dlho, nemyslíš?"

Otvorím jej dvere na kúpeľni a pozriem do jej hnedých očí. „Koľko je hodín?"

„Práve toľko, že je na čase vyliezť." Povie s úsmevom.

„Uhm, okej." Poviem potichu a vyleziem z kúpeľne. S umývaním som skončila už oveľa skôr ale spánok nechcel opustiť moje oči za nič na svete, tak som sedela na zemi opretá o chladnú stenu.