Rádioaktívna ✔

XLIV.- Kolaps

Zobudí ma zbesilé pípanie prístroja. Do podvedomia sa mi to rytmické a neskutočne rýchle bzučanie dostalo už dávno, ale teraz ma zasiahne ako blesk a som nútená, odlepiť si viečka.

Ako prvé, a jediné, čo uvidím, je biela stena nemocničnej izby. To náhle svetlo, prichádzajúce z neónu na plafóne, ma prinúti prižmúriť oči. Do hlavy sa mi zas vkradne ten hlas a otočím sa tým smerom len aby som zistila, že som pripojená na nemocničný prístroj, ktorý meria môj pulz. Šialene rýchly pulz.

Do ruky mi cez hadičku vstrekuje nejaká látka a ja zaskučím. Sama sebe si pripadám extrémne horúca, moja pokožka takmer tlie. To neveští nič dobré. Absolútne nič.

„...nie je potrebné." Phil vkročí do izby s hordou papierov v rukách. Za ním ide v tesnom závese Sam.

Philov pohľad sa zasekne na mne. „Ty si hore?" vytreští oči a aj Sam dá najavo svoje prekvapenie vypúlenými očami. „Čakali sme, že ešte dobrý deň sa nezobudíš." Vysvetlí vzápätí.

Sam podíde k mojej posteli. „Na čo si pamätáš?" spýta sa ma a venuje mi dôležitý pohľad.

Zalovím v pamäti, čo asi nie je najlepší nápad, keďže hneď na to sa so mnou otočí celý svet, až mám pocit, že vytyčkujem. „Uhm," zabrblem. „bol si tam ty a Samantha. Potom... neviem." Priznám. „Čo sa vlastne stalo?" nadvihnem na nich obočie.

Phil pristúpi ku mne a zahrabe v papieroch. „Povedal by som, že došlo k preťaženiu tvojho systému. Spôsobila to horúčava, ktorá vznikla z tvojho znepokojenia, prípadne z nejakej situácie, ktorá rozprúdila krv väčšmi než zvyčajne. V podstate došlo ku kolapsu niektorých orgánov, ale tie sa ti takmer okamžite znormalizovali. Bola to otázka sekúnd.

Sam so Samanthou ťa sem priviezli takmer okamžite, ale vtedy sa tvoj systém pomerne vyrovnal a vyzeralo to na obyčajné omdletie. Problém je však v tom, že teraz sú tvoje orgány preťažené a niektoré fungujú naozaj zvláštne. Tvoje srdce bije neskutočne rýchlo, ale krv v žilách ti prúdi normálne. Do pľúc nasávaš rádioaktivitu a vylučuješ jej úplne neškodnú zlúčeninu. Neviem, aký na to existuje dôvod, zrejme za to môže nejaký zvláštny druh mutácie.

Bola si takmer jeden deň mimo, ale popravde, to že si sa už zobudila, je hraničné so zázrakom. A teraz sa ti ospravedlňujem, ale už som si moju teóriu nemohol nechať pre seba, musel som to povedať Samovi. Takže sa nečuduj, ak sa ťa na to začne vypytovať.

Potom si s tebou ešte niečo potrebujem prebrať, ale teraz vás nechám, vysvetlite si isté veci. Ale Sam... nestresuj ju, jej srdce je ešte stále na labilnej čiarke a môže sa hocikedy prevrhnúť." Výrazne sa zadíva na spomínaného a ten zamračene prikývne. Momentálne by som bola radšej iba v Philovej prítomnosti. Ten Samov pohľad sa mi vonkoncom nepáči. Je v ňom asi trilión výčitiek na entú. A všetky smerujú na mňa.

Phil mi kývne a vycúva z izby. Potom počujem len vzďaľujúce sa kroky.

Pozriem na Sama, ktorý si povzdychne a sadne si na kraj mojej postele. Ruky si zloží do lona a pohľad uprie niekde do prázdna. „Prečo si mi to nepovedala?" šepne s úplne stíšeným hlasom.

„Nechcela som, aby sa na mňa každý pozeral ako na mŕtvolu, ktorá potrebuje pestúnku." Zašveholím potichu. „A nechcela som to ťažiť ani tebe a Samanthe. Si veľmi naštvaný, že som ti to nepovedala?"

Uprie na mňa pohľad. „Nie som naštvaný, Amelia. Som smutný, že si mi neverila natoľko, aby si mi povedala celú pravdu."

Náhlivo pokrútim hlavou. „Ja ti verím, Sam. Ja neverím sebe."

Venuje mi slabý úsmev a chytí ma za ruku. Teraz ho už ale nepopálim. „Sľúb mi, že nebudeš mať predo mnou ďalšie tajomstvá." poprosí ma úpenlivo.

Prehltnem guču v hrdle. „Sú veci, ktoré ti nemôžem sľúbiť. Ale už ti nikdy nezatajím niečo, čo máš právo vedieť." Stisnem mu ruku.

„Budem ti veriť," pousmeje sa zas.

Úsmev mu opätujem, hoci len umelo. Nemôžem si pomôcť, viem veľmi dobre, že jeho prosbu a ani môj sľub, nedokážem dodržať.

+++++++

Phil si k môjmu lôžku pritiahne stoličku a pozrie na mňa prenikavým pohľadom. Jeho oči si ma premeriavajú. Som hore už dobrú hodinu- dve a moje uši si stihli privyknúť na pravidelné pípanie prístrojov. Phil ma odpojil od infúzie, nakoľko usúdil, že to už potrebné nie je. Plne som s ním súhlasila.

„Sam mi povedal, že si si už spomenula." Povie bez okolkov a ja prikývnem. „Nebudem ti kázať, aby si mi to povedala, do toho ma nič, ale vážne by ma zaujímalo na čo si prišla ohľadom tvojej radiácie. A aj to, čo ťa tak znervóznilo, že tvoje srdce zrýchlilo do mdloby."

Povzdychnem si a tvár si zaborím do dlaní. „Prišla som na to, že za moju imunitu môžu moji rodičia, ktorí si zo mňa robili experimentálnu krysu. A čo ma tak rozrušilo? To by som rada vedela aj ja. Proste všetko som si plne uvedomila." Pokrčím plecami odovzdane.

Phil prikývne. „Nechcel som to spomínať pred Samom, ale je tu ešte jedna maličkosť." Povie tlmeným hlasom. „Tvoj organizmus vypadol z rovnováhy a robí výkyvy, ktoré sa nedajú kontrolovať. Vyplýva z toho fakt, že podobný skrat ťa môže zastihnúť hocikedy a hocikde. Viem, že si silná a preto ti vravím, aby si sa vyhýbala stresu. Taký ten skrat ťa môže stať život."

„Nedá sa tomu nejako predísť?" spýtam sa s nádejou, aj keď odpoveď mi je viac, než jasná.

„Bohužiaľ, nie je." Pokrúti hlavou ľútostivo. „Ale pracujem na tom, ako radiáciu v tvojom tele stabilizovať. To by mohla byť cesta k liečeniu."

„Ďakujem." Šepnem.

Usmeje sa na mňa. „Dnes a zajtra si ťa tu ešte nechám, Amelia. Ale ak sa nič neskomplikuje, tak ťa pustím čo najskôr."

„Dobre," kývnem mu a vojdem si rukami do vlasov. „Ale čo tu mám dovtedy robiť?" Nechcem byť zas sama. To by moje myšlienky zase smerovali zlým smerom a to nikdy nedopadne dobre. Nikdy.

„Pošlem ti sem Sama." Povie jednoducho. „Aj tak pravdepodobne stojí pred dverami a čaká len na to, kým otvorím."

Uchechtnem sa a úplne vyprsknem do smiechu, keď Phil tie dvere otvorí a Sam sa okamžite premiestni do miestnosti.

Zamračí sa, nevediac, prečo sa smejem ako zmyslov zbavená. „Nič sa nepýtaj." Poradím mu a z ležiacej pozície, do ktorej ma nanútil Phil, sa pretransformujem do polosedu.

„Amelia chce zabiť čas a povedal som si, že ty si na to vhodný adept." Zaškerí sa Phil. „Musím ísť, pacienti už čakajú." Povie a vybehne von až za ním zaveje doktorský plášť.

„Ako presne si predstavuješ to zabitie času?" nadvihne obočie Sam.

„Budeš sa o to musieť postarať ty." Poviem rezignovane, no s nemiznúcim úsmevom.

Možno je moja situácia biedna. Stojím na hrane života a smrti. Nikdy si nemôžem byť istá, či ten deň nie je môj posledný. Nemôžem vedieť, či môj nádych nie je posledný. Už nikdy nedokážem zaspať s pocitom istoty, že nezaspávam naposledy.

No stále sú tu momenty, pre ktoré sa oplatí žiť a dúfať, že sme niečím viac. Stále sú tu ľudia, pre ktorých sa oplatí žiť. Oni robia naše dni krajšími a vymazávajú pochmúrne chvíle z nášho života. Oni sú svetlom, ktoré nás sprevádza deň čo deň. Oni sú nádejou na šťastný koniec. Na môj šťastný koniec.

Ahojte! :D 
Dúfam, že sa vám časť páčila :) Chcela by som povedať, že som sa niektorý deň trocha zamyslela a započítala, takže by som vám chcela oznámiť, že do konca Rádioaktívnej ostáva päť- šesť častí, plus epilóg, ktorý sa možno rozdelí v dvoje. Toť vsjo. Majte sa! :D