Rádioaktívna ✔

XV.- Vážna debata na povale

„Samatha!" precedím pomedzi zuby.

Ona nedbá na moje početné otázky, len s chichotom ma ťahá naprieč domom.

„Vysvetli mi to!" žiadam ju, možno trocha ostro.

„Amelia, no tak." Zastaví na chodbe a hodí si mikinu cez plece. „Neboj sa. nejdem ťa zjesť. Ideme si vystreliť z Chrisa."

Tá ponuka vo mne nabudí malého čerta, ktorý sa spokojne zavrtí. Rehotať sa na Chrisovi mu príde ako veľmi dobrý program.

„Okej." Poviem a oči sa mi rozšíria. Na mojej tvári sa roztiahne škodoradostný úsmev a tiež si hodím na seba sveter. Nie kvôli radiácii ale kvôli slabému, avšak mrazivému, vetru zvonka.

Samantha si nasadí na ústa rúško a jedno ponúkne aj mne. Kývnutím hlavy ho odmietnem. Nepotrebujem to, navyše je to hnusná látka, ktorej jediný cieľ je, aby ma svrbela celá tvár.

„Mala by si sa držať kamufláže." Povie Samantha starostlivo.

„Pozri sa von. Je tma. Nikto by si to nevšimol, pravdaže ak je niekto vonka." Rukou kývnem k oknu, spoza ktorého na nás nemo pozerá tmavá obloha.

„Máš pravdu ale aj tak. Čo ak nie si voči radiácii imúnna?" v jej hlase počuť mierne znepokojenie.

„Prežila som tú búrku. Nemyslím si, že mi nočný vzduch uškodí." Oponujem jej pokojným hlasom.

„Ach, vzdávam sa." vyvráti zdravú ruku k stropu na znak mieru. „A teraz poď."

Vybehnem za ňou do tmavej noci. Všade je tma, vidím len nemé obrysy budov za nami a v diaľke.

Samantha mi úplne zmizne z dohľadu. Otočím sa okolo vlastnej osi, v snahe nájsť ju. Nikde ju nevidno kým nezapočujem jej hlas. Pootočím sa doprava za jej syčaním a v tme sa skoro nebadateľne mihne jej silueta.

„Netrč na jednom mieste ale nasleduj ma." Má sykavý a tichý hlas. Prebehnem k nej a ona ma zavedie blízko k jednému domu.

„Teraz ma sleduj." Nevidím jej do tváre ale s istotou viem povedať, že sa škerí ako blázon.

V tej tme vnímam len matne jej pohyby, no aj tak rozoznám ako rukou hrabne na zemi. Jej ruku obsadí malý kopček prachu, hliny a kamienkov, ktoré hodí do okna nad nami. V izbe sa razom rozsvieti a Samantha sa rozchichoce.

„Chris je totálne paranoidný. Verí v duchov viac, ako v svojho brata." Šepne s tlmeným smiechom.

Tvár sa mi skriví do úškľabku a skoro vyprsknem smiechom.

Ten veľký neodbytný Chris, macher všetkého, sa bojí duchov? Akosi ma tá myšlienka zaskočí, ale keďže ja som ten duch, tak aj do veľkej miery pobaví.

Samantha sa skrčí, vlezie pod okno a nechtami zaškrípe o sklo.

V tej chvíli vyjde na dvor Sam, ktorého vidím len vďaka osvetleniu z domu. Tvári sa nanajvýš naštvane, až z toho výrazu skameniem na mieste. Ostala by som tam, keby ma Samantha nepotiahne za rukáv svetra.

Pootočím k nej hlavu a ona sa nenápadne skryje za roh domu. Čo najtižšie ju nasledujem

„Ak je Sam naštvaný, tak máme prúser." Oznámi mi s miernym povzdychom.

„Čo teraz?" spýtam sa jej s nádejou v hlase. Sam mi od začiatku pripadá sympatický a nechcem si ho na seba nahnevať, to je mi jasné. Je jeden z tých, čo ma zachránili, a určite je lepšia spoločnosť ako Chris. Aj keď, aj on má svoje chvíľky. Stačí aby som si spomenula na jeho chladný a odmeraný prístup na lietadle. Nič priateľské.