Rádioaktívna ✔

L.- Oslobodenie

Sam

Sú veci, ktorým sa nedá predísť. Sú veci, ktoré sa nedajú ovplyvniť. A nakoniec sú tu city, ktoré sa nedajú vyjadriť. Určite nie slovami. Neviem, či som smutný, nahnevaný, či ma všetko bolí alebo som nevysvetliteľným spôsobom k celému svetu apatický.

Moje vnútro trhajú neviditeľné tesáky obludy. Srdce mi zožiera neexistujúce stvorenie a moje telo ničí vedomie konca. Smrť je neodvrátiteľná a nemôže sa jej predísť. Každý raz odíde a tomu sa nedá zabrániť. Smrť je koniec ale i začiatok kolobehu. Jedna etapa zmizne a objaví sa iná.

Snažím sa nahovoriť sám sebe, že to je to, čo sa stalo. Nadišiel koniec jednej etapy a začína nová. To však nejde.

Smrť Amelie bola už pred týždňom aj doma dňami a ja sa od chvíle zistenia zašívam v rohu izby a zožieram sa predstavami, ako by som dokázal tomu predísť. Aj keď v kútiku duše viem, že Amelia by sa tak či tak nevzdala, máta ma vina. Hoci som to nemohol odkladať navždy, mohol by som jej v tom aspoň čiastočne zabrániť. Mohol som ísť s ňou a nedovoliť jej urobiť to.

Podľa vyšetrovateľov, tá neznáma baba, Amelia, vystrelila do tlakovej nádrže a tým vyhodila všetko do vzduchu. Meno vedúcej SOFTPOE je naďalej neznáme a zrejme to tak navždy aj ostane.

Nerozumiem, prečo Amelia položila všetko len preto, aby zabila vedúcu SOFTPOE. Nechápem, čo jej stálo za vlastný život. Pochopím jej zvedavosť, že chcela zistiť kým bola ale to si už odškrtla v zozname. Tak aký dôvod mala na to, aby spáchala, v podstate, samovraždu?

Nemám odpovede a tie už nikdy ani nezískam. Amelia je preč a s ňou zmizli aj všetky riešenia na tie nemožné hádanky. Ale otázky mi hmýria mozgom a sú asi jedinou vecou, ktoré ma držia pri živote.

Za tie tri dni som sa pohol z kúta len ak to bolo veľmi nutné. Občas ma vytiahol aj Chris, ktorý sa mi stále dookola snaží nahovoriť, že to nie je koniec sveta a podobných ako ona sú tisíce.

Netuší, ako sa mýli. Ona je, bola, jedinečná a nie len preto, lebo odolávala radiácii. Bola ako lúč nádeje v sivej Kupole beznádeje a nešťastia z konca sveta. Ničila zásady nemožného a každou vetou potvrdila, aká je. Neoblomná a silná, ale stále len človek, ktorý potrebuje oporu.

Prechádzala peklom ale to ju od ničoho neodradilo. Držala sa zubami nechtami, len aby sa nezlomila, no zvládala to viac než skvelo. Nie každý človek dokáže tak zabudnúť na svoje útrapy a myslieť na to, aby sa pohol ďalej.

Išla si za svojimi cieľmi a vždy ich dosiahla. Aj tentoraz. Chcela poznanie a som si istý, že ak by všetko nezistila, neodišla by z tohto sveta ale hľadala by odpovede naďalej. To ma istým spôsobom aj upokojuje. Vedomie, že svet opustila so spomienkami a vysvetlením na všetko, čo chcela.

Zhlboka sa nadýchnem a vložím tvár do dlaní. Moje nálady sa menia rýchlosťou svetla a prechádzajú z deptania do nádeje, z tade upadajú do letargie, vyšplhajú sa na Mount Everest uspokojenia a padnú ako zabité do Mariánskej priekopy bezmocnosti a bolesti. Niečo ako najbláznivejšia horská dráha v celom vesmíre.

„Samuel, ak sa s tadiaľto okamžite nevytrepeš, vytiahnem ťa za uši!" začujem vrčať Chrisa spoza dvier.

Zakloním hlavu až sa buchnem o stenu za mnou. „Nejdem nikde. Nechaj ma." Zaskučím.

„Dopekla, nenechám." Povie a prudko otvorí dvere. „Zašívaš sa tu už vyše týždňa!"

„A čo ťa po tom?" nadvihnem obočie.

„Veľmi veľa ma po tom! Si môj brat!" rozhodí rukami. „Ja neviem čo ti je. Pochopil by som, ak by si sa rozplakal alebo začal hysterčiť, ale ty si sa úplne uzavrel od sveta. Si ako mátoha bez života."

„Mám začať hysterčiť?" vyškrabem sa na nohy. „To by bolo dobré na čo?"

„Presne na toto!" ukáže na mňa a ja sa zarazím. „Aby som si bol istý, že nespáchaš podobnú hlúposť ako Amelia a neskončíš mŕtvy bez jediného slova!"

„Nie som samovrah." Zamrmlem potichu.

„Ale to nebola ani ona. A pozri, ako to dopadlo." Položí mi ruku na plece a prinúti ma pozrieť mu do modrých očí. „Si môj brat a nech je to už akokoľvek komplikované, mám ťa rád. Nechcem, aby si sa utápal v žiali. Viem, že Amelia pre teba znamenala veľa, ale nemôžeš sa tým mátať donekonečna. Musíš sa aspoň pokúsiť ísť ďalej. Ver mi, ona by ti teraz vravela to isté." Stisne mi plece a vyjde von, no dvere nechá otvorené, akoby mi naznačoval, že sa mám pridať. No len ak dobrovoľne.

Nie je to tak ľahké, ako si to on predstavuje. Nepoznal som Ameliu tak dlho, ale aj to málo času mi stačilo na vybudovanie si blízkeho vzťahu. Či by mi už uverila alebo nie, pochopil som ju viac, než by to malo byť možné. Skúmanie jej radiácie mi odhalilo mnoho ciest a niektoré veci sa spojili dohromady ako kúsky zložitej puzzle. Konečný obraz nikdy nedosiahnem, na to mi chýba príliš veľa častí, ale v konečnom dôsledku, mám otvorených veľa rôznych ciest.

Nedá sa cez to preniesť, na jej smrť nikdy nezabudnem a rozhodne ma to poznačilo do konca života. Ale na druhej strane má Chris pravdu. Ona by chcela aby som sa pohol ďalej a neostával pri nej naveky. Lenže, jej smrť nie je dávna minulosť, je to skoro ešte súčasnosť.

Vyšetrovatelia stále netušia, komu to telo patrí a prečo sa zachovalo tak ako. Skutočnosť je tá, že Ameliine bunky a teda aj tkanivá v tele boli iné a pod náporom radiácie, tlaku a tých génov sa rozpadla celá štruktúra. Nebolo to roztečenie ani rozleptanie, išlo len o rozpad tkanív.

Nech to beriem ako chcem, nedokážem Ameliinu stratu brať tak tragicky. Miloval som ju a aj ju stále milujem, no stále som vedec. Je preukázané, že ľudia s vysokou inteligenciu cítia menej intenzívne. Myslím, že to je jediná vec, ktorá mi pomôže preniesť sa cez to nadobro.

Svet je krutý. Ľudia sú nevyspytateľní a celá populácia je skazená. Prežívame len preto, že sme stvorenia príliš tvrdohlavé na to, aby sme sa jednoducho zmierili s našim osudom. No nech to bude ďalej s nami akokoľvek, raz prídeme na to, že naša existencia sa nedá zachrániť.

Amelia je príkladom toho, že svet treba opustiť vtedy, keď to tak cítiš. Ona skončila svoje poslanie a tak odišla. Možno spravila dobre. Pretože náš druh raz vyhynie. Skazenosť nás dostane na takú úroveň, kde sa budeme navzájom požierať. Ako inak by sa dalo nazvať, ak niekto experimentuje na vlastnom dieťati?

Amelia ten svet už zažila a mala ho dosť. Rozhodla sa tak dobrovoľne, o tom nepochybujem. To je tá vec, ktorá ma prinúti vyjsť za bratom.

Krásne chvíle si treba udržiavať a tie zlé treba pustiť k nadvláde až keď to človeku istým spôsobom pomôže. Amelia unikla tomuto svetu a tá vec ma upokojuje. Dostala konečne to, čo si zaslúžila, za čo tak dlho bojovala. Pokoj. 

Posledná časť :( už len Epilóg...pravdepodobne zajtra