Tretia svetová vojna skončila. Bol to ten najväčší masaker v dejinách ľudstva, ktorý skončil jadrovou bombou na území Ameriky.
Najväčšia veľmoc bola zrovnaná zo zemou a nezostalo tam živej duše.
No ja, Amelia, ja som výnimka. Našli ma v troskách me...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Niekde na východnom cípe štátu Colorado, Spojené štáty Americké, rok 2165, 24. december,
Koho zaujíma, že je Štedrý deň? Koho zaujímajú vôbec nejaké sviatky? Presne tak, nikoho. Počas vojny sa oslavuje ťažko a väčšina ľudí na to ani nemá chuť, ale už je to presne päť rokov, čo som nevidela Vianočný stromček a necítila som sladkú vôňu koláčov.
Každý občas potrebuje vypnúť a ani ja nie som výnimka. Dnes nechcem robiť nič, len sedieť na obrubníku a pozerať sa na oblohu, ktorú postupne pokrývajú iskrivé svetlice a mesto upadá do tmy. Obloha sa rozjasní bodkami a v meste bodky postupne vyhasnú. Svet akoby sa otočil o stoosemdesiat stupňov.
Mesiac visí nad mojou hlavou a ja len hypnotizujem očami to nedostupné vesmírne teleso. Tam ľudia nedokážu ničiť, zatiaľ nie. Mesiac je v bezpečí pred ľudskou chamtivosťou a zlomyseľnosťou. Zatiaľ.
„Čo ty tu tak sama?" ozve sa hlas po mojej pravici a ja sa myknem. Na moju tvár dopadne lúč baterky, no chalana, od ktorého svetlo pochádza, nevidno.
„A kde mám byť?" spýtam sa pološeptom a zvraštím obočie keď si ten chalan vedľa mňa sadne. Zhasne baterku a zavládne tma. A najhoršie na tom je, že ja ešte stále netuším, kto to je.
„S rodinou, napríklad," podotkne.
„Nemám rodinu," odvetím stroho a hlavu vyvrátim dohora, aby som dovidela na hviezdy.
„Si sirota?" spýta sa so záujmom. Nebola by to rarita. V našom meste je mnoho sirôt a celkovo kopa ľudí, ktorí prišli i o posledné zvyšky rodiny.
„To nie," pokrútim hlavou.
Na chvíľu sa odmlčí, no nevydrží mu to dlho: „Tak čo potom?"
„Prečo by som ti to mala povedať?" odbijem ho.
„Sú Vianoce, ja som zvedavý a teba to tajomstvo ťaží. Obom spríjemníš túto tmavú noc," povie bez váhania.
Zamyslím sa nad jeho slovami, z ktorých plynie viac pravdy, než by mi bolo milé. „Odišla som od rodičov," hlesnem.
„Prečo?" vysloví tú doternú otázku, ktorú tak neznášam. Prečo funguje tvoje telo tak, Amelia? Prečo, prečo, prečo? Stále dookola tá istá otázka.
„To ťa nemusí zaujímať," schladím ho.
„Ale no tak," aj napriek tme viem, že prevráti oči, „To musím z teba ťahať každú vetu?"
„Aj to bude zbytočné," odvrknem.
„Nebude, ty sa otvoríš," povie tak presvedčene, až ma prinúti zaváhať.
„Prečo si to myslíš?" nadvihnem obočie.
„Pretože to viem. Vidím, že máš pokrk všetkého. Tak ma počúvaj, ak mi teraz povieš pravdu, tak ťa zoberiem na miesto, ktoré sa ti bude páčiť ešte viac, ako nočná obloha Vianočného Colorada."
