Rádioaktívna ✔

XVII.- Prehriaty stroj

Sedem dní. Presne dnes je to týždeň odo dňa, keď ma vyhrabali spod trosiek budovy.

Dnešný deň je však iný. Idem k Philovi ale nie pomôcť mu zo zranenými ako doteraz. A ani nie sa veselou Melanie. Nie. Phil mi včera zobral krv so slovami, že dnes už budú výsledky. Istým spôsobom sa toho obávam. Necítim badateľné zmeny, teda ak sa nepočíta horúčava, ktorá je každým dňom neznesiteľnejšia. Kožu mám rozpálenú, oveľa teplejšiu akoby mala byť.

Je to desivé zistenie, avšak nikomu som o tom nepovedala. Až doteraz. Neexistuje, aby si Phil nevšimol teplo sálajúce sa z mojej pokožky.

Z nepríjemných úvah ma prebudí zaklopanie na dvere. Samantha sa povzbudzujúco usmeje, a kým si ja natiahnem sveter, ona otvorí Samovi dvere.

On na mňa zdvorilo kývne a bez ďalších slov vyjde z domu. Takto odmerane sa správa od môjho zistenia, že jedného rodiča s Chrisom nemajú spoločného. Prehovorí iba ak je to nevyhnutné a aj to formálnym tónom najvyššieho kalibru.

S povzdychom ho nasledujem von, do auta, ktoré na nás už čaká ako každý deň. Samovo mlčanie mi lezie na mozog ako nejaký odporný chrobák. Vládne medzi nami napätie, ktoré nejde prelomiť, hoci nechápem prečo. Nerozumiem jeho dôvodom a on zrejme nechápe, že mu nerozumiem.

Nespokojne si hryznem do pery a posadím sa na predné sedadlo. Sam bez okolkov naštartuje a rovnako mĺkvo ako každý deň sa auto rozbehne po ceste. Cez zatmavené okno sledujem obzor. Črty budov v diaľke sa vypínajú nad ružovkastou oblohou.

Myšlienkami mimovoľne zablúdim k mojim snom.

Celý týždeň to boli len nesúvisiace sa obrazce. Raz to bol Max, ale už mohol mať aj dvadsať rokov. Potom sa objavila černošská žena s korálikmi vo vlasoch, držala ma za ruku a mrmlala si popod nos. A teraz... dnešná noc bola najhoršia zo všetkých. Pri tej spomienke mi telom prebehnú zimomriavky a nechcene sa premiestnim myšlienkami do sveta snov. Spomínam si na to desivo presne.

Ruky aj nohy som mala pripútané k stoličke. Predo mnou sa prechádzal muž v bielom plášti a s krutým úškrnom na perách. Vekovo mal možno štyridsať, ale jeho vrásky svedčili o niečom inom. Mračil sa popod tmavé fúzy a vravel niečo o nepodarenom výskume.

Zrazu sa ku mne otočil a vypol sa nado mnou v plnej výške. Možno to bol nejaký posadnutý vedátor ale ruky mal silné a svalnaté. Stlačil mi zápästia a pozrel mi do očí. V tých jeho sa nezrkadlili žiadne city, len záujem.

„Škoda ťa, zlatko. Malo to skončiť inak." Náhle ma pustil a bez varovania ruky natiahol k mojej tvári. Chladné prsty sa letmo dotkli môjho rozhorúčeného líca a on nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Nemám na výber, dcérka. Čo teraz?" chlad v jeho hlase bol neúprosný ale nemienila som sa uniesť strachom. Už nie, viac ma neovládne.

„Vypchaj sa." precedila som cez zaťaté zuby a do toho hlasu som vložila všetok svoj hnev, ktorého bolo veru požehnane.

„Presne taká ako vždy." Povzdychol si muž, ktorý je vlastne môj pokrvný otec. „Takmer... takmer by som zmenil názor."

Následne si odtiahol ruku od môjho líca a zo stolíka na pravej strane si zobral injekciu. Nahmatal mi tep na krku a s nesúhlasným zamľaskaním zoškrabol chrastu. Pocítila som teplú krv stekajúcu pod moje tričko a hryzla som si do pery.

Už zase...

Ihla sa mi zabodla do krku a ja som sa zobudila na búšiace srdca s rukami okolo vlastného krku.