Rádioaktívna ✔

XX.- Výmena životných príbehov

„Povedz mi o sebe niečo." Vyzvem Sama. Sedíme pri okne v jednej reštaurácii s ruským názvom, ktorý znamená niečo v zmysle „Jedna káva, jeden život." Klišé názov, z ktorého sa mi prevracia žalúdok.

Ku káve som nikdy nemala blízky vzťah a uprednostňujem skôr čaj. Práve preto aj tu, teraz, kým sa Samovi parí z hrnčeka teplá vôňa kávy, ja si vychutnávam sladkú omamnú vôňu teplého ovocného čaju.

Sam mi vysvetlil, že vo vnútorných priestoroch nie sú potrebné ochranné kusy ošatenia, lebo je tu akýsi filter vzduchu. Pre to, sme aj v domoch, kvázi, chránení pred škodlivými účinkami radiácie, ktorá je už aj tak zbavená mutujúcich génov.

„Čo by si chcela vedieť?" odvetí otázkou Sam a odpije si z kávy.

Zamyslím sa. Chcem z neho dostať dôvod, ktorý mi objasní jeho správanie. Musím otázky klásť správne, ale aj nenápadne.

„Začni od začiatku." Kývnem mu nakoniec. Trocha sa zamračí, ale hneď na to vystrúha úsmev.

„Ako malí, sme bývali v USA. Matka bola pôvodne z Anglicka ale otec vyrastal vo Virgínii. Keď som mal asi šesť rokov, mama sa s otcom rozišla. Ameriku od začiatku nenávidela, hoci dôvod nepoznám. Aby som to skrátil, prišli sme do Anglicka a nasáčkovali sa k starým rodičom. V susedstve, bývalo dievča môjho veku, volala sa Samantha. Bola zvedavá a hyperaktívna, skutočný zved." Pri tej vete sa usmeje. „Vedela o všetkom v okolí a pomohla mne a Chrisovi so zapadnutím k tunajším. So Samanthou sme chodili na miestny gympeľ, vtedy sme bývali u Chrisa, ktorý práve v tom čase dovŕšil osemnástku a odmietol ostať s matkou. Ja som šiel s ním a Samantha u nás bola každú možnú chvíľku. Čo ti poviem, vyskúšali sme aj chodiť spolu, ale vrátili sme sa ku kamarátstvu, vyhovovalo to nám viac. Chris bol na výške zapojený do nejakého programu, neviem presne o čom to bolo a ako to fungovalo, ale vybavil mne a Samanthe nejaký test na tej onej škole. Tak nejako sa nám podarilo uspieť, či čo a podmienečne sme sa stali študentmi, v sedemnástich, no chápeš to? Ale tým som chcel povedať len toľko, že práve kvôli tomu programu, sme boli práve tu v Rusku keď vybuchla bomba, tá náhoda nás zachránila." Zakončí svoje rozprávanie.

Zamračím sa. „Čo tvoji rodičia?" Viem, že stojím na tenkom ľade. Ak náhodou zistí, že som s touto kávou súhlasila len pre to, aby som z neho niečo vytiahla, tak stratím akúkoľvek nádej, že mi to prezradí. Vlastne ani neviem, prečo sa chcem tak tvrdohlavo dostať k riešeniu Samovho správania.

Sam len mykne ramenom a zahľadí sa na obsah svojej šálky. „S otcom som nehovoril odkedy sme odišli z Ameriky a mama prerušila so mnou všetky kontakty keď som nastúpil na výšku. Tvrdila, že to nie je dobrý nápad, nemala pravdu." V jeho slovách je kúsok sklamania, no ľahostajnosť akou to povie, naznačuje, že sa o to poriadne už ani nezaujíma. „Zrejme oboch zabila bomba, no to už nie je môj problém. Opustili môj život, už ma s nimi nič nespája."

Zahryznem si do pery. Toto by mohlo byť dôvod, prečo sa správal, tak ako, keď prišla reč na jeho rodičov. Ale niečo mi hovorí, že to nie je ono. Je jasné, že jedného rodiča nemajú s Chrisom spoločného, to sa už raz prezradil, ale teraz to vôbec nespomenul.

Náhle zavrtí hlavou akoby chcel nepríjemné myšlienky odohnať niekde preč, čo najďalej. „A čo ty? Nezačínaš si spomínať?" spýta sa a vyčarí oslnivý úsmev, pri ktorom ma zahreje pri srdci. Prečo vlastne?

Nadýchnem sa k mojej zvyčajnej odpovedi. Chcem mu povedať, že netuším, kto som a, že mám hlavu rovnako vygumovanú, ako vtedy keď ma našli. Jeho pohľad ma však prinúti zaváhať. Usmieva sa na mňa a jeho zelené oči sa trblietajú ako dva kusy obrovských smaragdov. Neviem mu v tomto klamať. Som si tým istá, ale odmietam si to priznať. Niečo v jeho pohľade ma mrazí, či v dobrom alebo zlom, to ale posúdiť nedokážem.