Krajina Stratených

1. Kapitola

"Pane, pane!" volal akýsi chlapík navôkol seba, "Pane! Našli sme ju v lese! Je agresívna, používa rôzne kúzla, rôzne živly. Myslím, že je to Nadžipova dcéra."

"Čože?" vybehol nejaký chlap v obleku a pozrel sa na mňa. Viedli ma štyria chlapi k nejakej opevnenej starej budove z mramoru. Vycítila som svoju príležitosť. Pokúsila som sa o útek. Dvoch mužov som sa zbavila, zostávali už len zvyšný dvaja. No toto mi nevyšlo. Prišlo to odzadu. Bolo to ako úder z čistého neba. Niekto ma udrel cez zad hlavy niečím tupím. Zrazu bolo všetko preč. všetko sa rozplynulo. ostala len tma.

***

Zobudila som sa v nejakej bielej miestnosti pripútana k posteli, do žíl mi cez hadičky a kanilu tiekla nejaká svietiaca modrá tekutina. Nechápala som, čo so mnou robia. Bola som pripojená na prístrojoch. Monitorovali moje životné funkcie. Oblečená som bola len v nemocničnom oblečení pre chorých. Hlavu som mala obviazanú a bolela ma. Bola som zviazaná na posteli v strede miestnosti. Vedľa mňa a za mnou boli prístroje a monitory. Predomnou bolo... Zrkadlo? Nie, nebolo to zrkadlo. To som pochopila až po chvíli. Bolo to pozorovacie okno. Bola som v pozorovacej miestnosti. Sledovali ma. Čo odomňa chceli?

Neviem ako dlho som tam ležala, no moja snaha o útek neutíchala. Snažila som sa dostať z remeňov ktore ma držali spútanú za ruky a nohy na posteli. Prv som to skúšala ohňom. No niečo bolo zle. Oheň sa nezapálil, remene pevne držali. Nešlo mi to do hlavy. No boj o slobodu som nevzdala. Skúsila som to silou. Škubala som rukami i nohami. Remene boli silno utiahnuté a jedniné čo sa mi podarilo, bolo to, že namiesto ich uvolnenia sa mi zarezali do kože. Krv sa vpíjavala do postele, oblečenia ale aj do remeňov. Pekelne to bolelo. Cesta úteku neexistovala. Konečne som sa ukľudnila. Len tak som tam ležala, naberala sily. Vtom niekto vošiel do miestnosti. Muž. Muž s dlhou šedivou bradou a v modrom hábite.

"Prepáč, je to nielen pre tvoju bezpečnosť." uvidela som ho keď vyšiel spoza monitorov na pravej strane. Mal hlboký hrubý hlas. Hovoril pokojne a pomaly. Obzeral si ma.

"Čo ste mi to urobili? Čo odomňa chcete?" pevne som zavŕtala svoj pohľad hlboko do jeho vnútra.

"Táto modrá fosforeskujúca tekutina ti bráni používať svoje schopnosti. Volá sa to Miazga. Je to pre našu ale i tvoju bezbečnosť." naklonil sa nadomňa. "Ak sľúbiš, že budeš dobrá, pustíme ťa."

"A čo si dedo Mráz? Že ak budem dobrá... Pokial si dobre pamätám, to vaši chlapci ma chytili, to oni ma ovalili, to vy ste ma spútali. Neverím vám."  zaprela som sa o lakte a dýchala som mu priamo do tváre. Oči mal mrazivo modré až šedé. Neboli v nich žiadne emócie. Šiel z nich strach.

"Vieš ty vôbec kto sme? Kde sa nachádzaš?" spravil asi tri kroky odomňa. Bol mi otočený chrbtom smerom k pozorovaciemu oknu. Hlavu mierne natočil ku mne a usmial sa. "Vieš vôbec, kto si ty?" Tak a teraz ma dostali. "Ja to viem, a čo ty?" postavil sa za monitory asi k dverám. Dodal. "Ak to budeš chcieť vedieť, stačí povedať. Tí chlapíci ťa ku mne privedú. Ak budeš dobrá." Odyšiel. Chvíľu som rozmýšľala. Urobím to. Budem 'dobrá', ale len kvôli tomu, aby som zistila kto som. Nebudem im dôverovať.

Hlavou mi prebehlo, odkiaľ vedia kto som? Kto je ten Nadžip, o ktorom tvrdia že je môj otec? Aka je moja minulosť? A prečo si myslia že som jeho dcéra? Ale čo ak je to len pasca? Musím byť opatrná.

"Hej! Heeej! Pustite ma! Počujete?! Pustite ma!" kričala som. Dvere sa otvorili.

"Trvalo ti to nejako dlho. Myslel som, že nebudeš váhať." znova ten muž s bradou. "Odpojte ju."